Idey slobody verzus privatizácia: Zvíťazili pri ponovembrovej transformácii peniaze?
Šoková terapia, znehodnotené úspory, vytunelované banky a nástup oligarchie. Mafia v uliciach a bezmocná polícia. Éra po Novembri 1989 zostáva nespracovanou traumou. Ako divoké 90. roky vytvorili hlboké jazvy, z ktorých pramení skepsa k demokracii i právnemu štátu?
Historik Matej Ivančík približuje obdobie tranzície Slovenska po páde komunistického režimu. Po štyridsiatich rokoch totality čelila spoločnosť popri nadšení z nadobudnutej slobody aj obrovskému ekonomickému a sociálnemu šoku. Cenová liberalizácia vyhnala ceny nahor o 60 percent, devalvácia meny znehodnotila úspory, prišli prvé skúsenosti s nezamestnanosťou i slobodným cestovaním.
„Slovenský príbeh je úspešný. Napriek nefungujúcim systémom a ekonomickým vyhliadkam sme sa adaptovali na liberálnu demokraciu a kapitalistickú ekonomiku. Ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť,“ uviedol Ivančík.
Podľa historika revolučný kvas udržiaval protichodné pocity, no nadšenie zo zmeny bolo autentické a všadeprítomné. Občianske fórum v Česku a Verejnosť proti násiliu na Slovensku vznikali zdola. Ľudia na niektorých miestach zakladali OF skôr, než sa spamätala hlavná politická reprezentácia.
Komunistická strana mala vrátane slovenskej časti približne 1,7 milióna členov, KSS zhruba 400- až 430-tisíc. Pri lustráciách sa podľa Ivančíka stretli dve sily: hardlineri chceli lustrácie dotiahnuť na najvyššiu zákonnú úroveň, intelektuálne centrum VPN presadzovalo pokojnú tranzíciu. „To je to, čo dnes nazývame hrubé čiary,“ povedal historik.
O novembri 1989 sa podľa neho vedú spory. Petr Pithart hovoril o dohode o odovzdaní moci, Ivančík sa prikláňa k označeniu demokratická revolúcia.
Disidenti okolo Fedora Gála alebo Jozefa Kučeráka volali po morálnej obnove spoločnosti a meritokracii. Komunizmus vnímali nielen ako ekonomicky neefektívny, ale predovšetkým morálne skorumpovaný. V ekonomickej transformácii sa presadila predstava Dušana Třísku a Václava Klausa. Kupónovú privatizáciu jej predstavitelia vrátane Ivana Mikloša vnímali ako demokratický nástroj, nepriznaným zámerom bolo zničiť politickú moc dovtedajších kádrov.
Ľudia podľa Ivančíka neboli pripravení na to, čo prišlo. Meny sa trikrát devalvovali, inflácia za rok dosiahla 60 percent, úroky 30 percent. Nasledovali krachy fabrík, hladové doliny, nezamestnanosť až 30 percent v niektorých regiónoch, samovraždy a emigrácia. „Negatívne dopady boli istým spôsobom nevyhnutné, no som toho názoru, že štát nevyužil všetky prostriedky na to, aby situáciu moderoval alebo zasahoval v prospech obyvateľov,“ uviedol historik.
Časť frustrácie sa pretransformovala do podpory Vladimíra Mečiara, ktorý reagoval na inú predstavu o ekonomickej transformácii, než prichádzala z Prahy. Otvorila sa aj nacionalistická skrinka, federácia bola nefunkčná, prišla pomlčková vojna a nárast SNS.
K problémom sa pridali tvrdé drogy a organizovaný zločin vyusťujúci do éry Mikuláša Černáka. Polícia bola bezmocná, na uliciach vybuchovali autá a umierali ľudia.
„Mantru o tom, že sme sa nevysporiadali s komunizmom, by som nahradil tým, že sme sa nevysporiadali s 90. rokmi,“ tvrdí Ivančík. Demokratický režim podľa neho neponúkol väčšiu ideu, návrat do Európy sa stal naratívom až po roku 1998.
Napriek tomu považuje slovenský príbeh za úspešný. Pripomína príbeh ESET-u, ktorý vznikal na internátoch, aj to, že bežní zamestnanci sa naučili fungovať v trhovej ekonomike. Najväčší problém vidí v tom, že sa nevybudovala lojalita voči štátnym inštitúciám. Dnešná polarizácia je podľa neho dôsledkom 90. rokov.
Na otázku, kedy bude táto kapitola uzavretá, odpovedá, že na Slovensku existuje fenomén oneskorenej neoliberalizácie. Veci, ktoré v Poľsku, Maďarsku a Česku prebehli v 90. rokoch postupnejšie, sa u nás po mečiarizme zavádzali v krátkom čase až v 2000. rokoch. Traumy začaté v 90. rokoch tak podľa neho pokračovali ďalej.
„Slovenský príbeh je úspešný. Napriek nefungujúcim systémom a ekonomickým vyhliadkam sme sa adaptovali na liberálnu demokraciu a kapitalistickú ekonomiku. Ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť. Dnešné problémy nie sú traumou 90. rokov, ale novými výzvami,“ uzavrel Ivančík.
