Tridsaťročná Karolína bojuje s nádorom mozgu, liečbu si musí platiť sama
Vo Svite žije tridsaťročná Karolína Marušincová, ktorá už desať rokov bojuje s diagnózou astrocytom. Po náročnej operácii mozgu, ktorú podstúpila pri plnom vedomí, jej zostala výrazná jazva na ľavej strane hlavy a pravú ruku dokáže len čiastočne rozcvičiť. Pred pár mesiacmi nevedela rozprávať vôbec a reč sa musela učiť nanovo.
„Prvé, čo som povedala po mesiacoch ticha, bolo: ‚Bude dobre.‘ Bolo to jediné, čo som vtedy dokázala zo seba dostať, a riadim sa tým dodnes,“ priblížila Karolína.
Cielená liečba stojí tisíce eur mesačne
Po ožarovaní jej v mozgu vzniklo šesť nových satelitných nádorov. Na ich potlačenie potrebuje cielenú liečbu liekom Voranigo v hodnote približne 15-tisíc eur mesačne, ktorú jej zdravotná poisťovňa neprepláca. Rodina ju financuje z vlastných úspor, zo zbierky a z benefičných akcií, ktoré organizujú priatelia a známi.
Prvé tri mesiace liečby, teda celkovo 45-tisíc eur, zaplatili z celoživotných úspor. Vďaka zbierke a transparentnému účtu sa podarilo vyzbierať peniaze na ďalšieho pol roka. Karolínin lekár práve podáva žiadosť o výnimku.
„Denne prehltnem rovných 500 eur. Som už v treťom cykle. Dúfam, že táto cielená liečba zaberá, v decembri ma čaká kontrolná magnetická rezonancia,“ vysvetlila Karolína.
Od diagnózy po materstvo
Chorobu jej diagnostikovali v roku 2015 počas dovolenky v Bulharsku, kde dostala epileptický záchvat. So štúdiom na právnickej fakulte v Brne sa rozlúčila, no prihlásila sa na verejnú správu. „Prvýkrát ma operovali 22. júla a 10. septembra som už nastúpila na výšku. Nemala som žiaden čas na zotavenie,“ opísala. Neskôr získala titul PhDr. a spoznala manžela Vlada.
S manželom o prvé bábätko prišli v piatom mesiaci tehotenstva, následne dostala sepsu. Krátko potom jej prestali fungovať prsty na ruke a magnetická rezonancia odhalila trojcentimetrový nález na mozgu. Lekári vtedy tvrdili, že s ním môže pokojne žiť.
Po narodení zdravej dcéry však vyšetrenie v Levoči ukázalo sedemcentimetrový nádor a čakala ju druhá operácia. Nájsť chirurga bolo ťažké, jej stav sa prudko zhoršoval. Začiatkom decembra ju previezli na neurochirurgiu do Banskej Bystrice, kde jej mozog operovali pri plnom vedomí.
„Pred operáciou ma logopedičky pripravili na to, čo sa ma budú pýtať. Keď mi otvorili lebku a po troch hodinách ma prebudili z anestézy, rozprávali sa so mnou po nemecky, keďže plynulo ovládam nemčinu,“ spomína Karolína. Pred operáciou jej dávali 80-percentnú pravdepodobnosť, že buď neprežije, alebo bude mať doživotné následky.
Každodenný boj a nepochopenie okolia
Napriek slabosti sa Karolína stará o domácnosť. Pred pár mesiacmi sa naučila krájať zeleninu jednou rukou, aby mohla dcére variť príkrmy. Prvé mesiace jej pomáhala mama, od siedmich mesiacov dcérky zvláda väčšinu prác sama.
Karolína sa stretáva aj s nepochopením okolia. „Asi by som mala len doma ležať, plakať a vyberať truhlu. Každý sa na mňa pozerá, keď podávam ruku alebo keď vidí, že nemám vlasy. Pýtajú sa ma, kedy si už dám parochňu. Nedám si ju, prečo by som mala?“ pýta sa.
Napriek negatívnym prognózam ju poháňa dcéra. „Moja dcéra ma prišla zachrániť a ja tu pre ňu budem. Plánujem žiť aspoň do sedemdesiatky a lámať všetky lekárske prognózy,“ dodala odhodlane.
