„Vojna ma prinútila vyrásť.“ Príbehy dvoch Ukrajiniek, ktoré našli domov v Košiciach
„Celú noc prespí v metre so stovkami iných ľudí a ráno ide rovno na kávu a do práce,“ opisuje Sofiia život svojej kamarátky v Kyjeve. Kým jedni si na vojnu zvykajú v bombardovaných mestách, iní na Slovensku každé ráno čakajú na telefonát, či sú ich blízki ešte nažive.
Sofiia a Svitlana hovoria o rodinách rozdelených vojnou, o deťoch, ktoré zabúdajú rodný jazyk, a o tom, prečo Ukrajina nebude bezpečná ani po skončení vojny.
So Svitlanou Peshterianu a Sofiiou Yehorovou sa stretávam v „ukrajinskej budove“ v Košiciach. Obe sem prišli ešte pred ruskou inváziou v roku 2022, hoci každá z iného dôvodu.
Svitlana, kedy a prečo ste prišli na Slovensko?
Svitlana: Keď vypukla vojna na Donbase. Žili sme síce s manželom v Kyjeve, ale pochádza z Donbasu, mal tam rodinu a situácia bola zlá. Mali sme taký pocit, že sa to bude len zhoršovať a začali sme uvažovať nad životom v inej krajine. Niekoľkokrát sme cestovali po Európe, až sme sa rozhodli odísť na Slovensko.
Prečo Slovensko?
Svitlana: Veľa ľudí sa ma to pýta. Počas našich ciest sme videli, že každá krajina má svoju kultúru, svoje zvyky a ľudia sú rôzni. A ľudia na východe Slovenska sú podľa nás Slovania v tom najlepšom prejave. Sú otvorení, pohostinní a v ich spoločnosti sme sa cítili hneď veľmi dobre.
V Košiciach žijete už niekoľko rokov, stále máte tento pocit pohostinnosti a láskavosti?
Svitlana: Kvôli totálnej vojne na Ukrajine sa to trošku zmenilo. Slováci tu teraz stretávajú mnoho ľudí z Ukrajiny a nemusia s nimi mať len dobré skúsenosti a podľa toho si o nás vytvárajú obraz. Veľa robia aj nepravdivé správy na sociálnych sieťach, ktoré stavajú ľudí proti sebe. Ale aj tak si myslím, že väčšina Slovákov sú super ľudia.
