Príbeh lyžiarskej legendy: Staré vleky na Holom diele
Lyžiarsky areál Holý diel, nachádzajúci sa nad obcou Višňové, sa stal srdcom komunity, kde sa desiatky rokov písal príbeh, ktorý je symbolom spoločnej práce, odhodlania a lásky k zimným športom. Tento areál sa za takmer polstoročie viezdlil na dlhých vlekov a skvostných zjazdovkách, no dnes je ticho. Staré vleky, ktoré kedysi patrili medzi obľúbené miesta miestnych lyžiarov, sú dnes v havarijnom stave a ich obnova je už pre mnohých len spomienkou.
Na začiatku bola vízia
Historie Holého diela začala v 70. rokoch 20. storočia, keď sa skupinka nadšencov rozhodla postaviť svoj vlastný lyžiarsky svah. Milan Turský, jeden z kľúčových zakladateľov, si spomína, ako počas rokov 1972 a 1973, v čase, keď neexistovali žiadni developeri, iba nadšenci, prišli s nápadom prevádzkovať vlastný vlek. Prvý malý kotvičkový vlek, poháňaný elektrocentrálou, bol nainštalovaný s pomocou najmenej osemdesiatich štyroch obyvateľov z dediny, ktorí sa spojili, aby priniesli svoje sny do reality.
Provízia a nadšenie
Unikátosť tohto areálu spočívala v jeho provizórnosti, ktorá pretrvala celé desaťročia. Žila sa tu tradícia, kde úsilie a ochota pomôcť prekonali prekážky. Mnohí si pamätajú, ako sa pri výstavbe vleku muselo zaobísť bez pevných stavieb a ako sa každý projekt spoločne realizoval. Richard Straňan, ktorý prevzal vedenie od svojej rodiny, si taktiež pripomína, ako sa často vlek a potrebný materiál prevážali na starých traktoroch alebo dokonca vlastnými rukami.
Vlek a rodinné tradície
Holý diel sa nezapísal len ako miesto, kde sa lyžovalo, ale aj ako športová základňa pre celé generácie. Milan Turský, bývalý tréner juniorov, mal za úlohu vychovávať mladých lyžiarov. V 80-tych a 90-tych rokoch zažíval areál svoje vrcholné obdobie. Lyžovanie sa tu stalo udalosťou, na ktorej sa zišli rodiny a priatelia, kde sa zdieľali nielen úspechy, ale aj zábava a harmónia spoločného čas stráveného v horách.
Všetko sa zmenilo
Avšak ako sa rozvíjal svet a priemysel, podmienky sa zmenili. S nástupom nových komerčných rezortov a umelého snehu, ako aj s nedostatkom snehu v posledných rokoch, sa Holému dielu darilo čoraz ťažšie. Generácie, ktoré s láskou a obetavosťou budovali tento areál, komentovali, že si nemôžu dovoliť zachovať funkčné vleky pri znižujúcom sa počte nadšencov ochotných pomôcť. “Všetci starí vlekári majú synov, ale ani jeden by to už nerobil,” hovorí Richard, pričom uznáva, že súčasná generácia hľadá jednoduchšie a pohodlnejšie spôsoby, ako užívať zimné športy.
Udržanie pamiatky
Dnešná spoločnosť už neprijíma náročné podmienky, aké museli prekonať predchádzajúce generácie. Richard Stráňan sa aj tak snaží udržať pamiatku na túto lyžiarsku legendu. “Chcem, aby ten svah zostal lúkou,” hovoria v tejto súvislosti. Organizujú súťaže vo varení gulášu a športové akcie na udržanie tradície a spomienky na to, čo tento areál znamenal pre mnohých.
Posledný zvyšok niečoho jedinečného
Príbeh Holého diela nie je iba o nefunkčných vlekoch, ale predovšetkým o duši komunity, ktorá dokázala spojiť svoje úsilie. Hoci sú dnes vela zvyku, ktoré dokázali budovať desaťročia, ich dedičstvo pretrváva. Po desiatkach rokov práce, hrdosti a spomienok je Holý diel poslednou lúkou v hore nad Višňovým – miestom, ktoré pre miestnych ostane navždy zapísané v srdciach.
Technické parametre Holého diela zahŕňali hlavný prenosný vlek EPV 300, s celkovou dĺžkou vleku medzi 400 a 450 metrami a približovací vlek, ktorý bol obľúbený počas jeho prevádzky. Napriek všetkým zmenám a výzvam, ktorým areál čelil, spomienky na jeho slávne časy zostanú súčasťou miestnej kultúry a histórie.
