Politický humor a bezradnosť slovenských lídrov
Na Slovensku sa politická situácia nezastaviteľne zmenila na cirkus, a najnovšie udalosti to len potvrdzujú. Peter Pellegrini a Matúš Šutaj Eštok sa stali terčom posmechu, a to nie len v slovenských, ale aj v českých médiách. Spravodajský web Idnes.cz sa dokonca pustil do kritiky ich nedávneho výkladu situácie okolo údajnej pôžičky, ktorú Eštok a Pellegrini prijali na predvolebnú kampaň. Na výsmech im nestačilo len porušenie zákona, ale aj absurdné vysvetlenia, ktoré im nešli na úžitok, práve naopak – len ešte viac zosmiešnili ich pozíciu.
Nezákonne a bez hanby
Všetko sa začalo s pôžičkou vo výške 300 tisíc eur, ktorú Eštok od prezidentovej sestry bez akýchkoľvek obáv použil vo voľbách. Ich heslo: „Zákon? Ktože by sa s tým zdržiaval!“ Hlavne keď sa dá manipulovať s mediálnym obrazom. V čase, keď má verejnosť pocit, že politici by mali hájiť zákonnosť, sa títo dvaja muži len vykrútili a pošpinili dôveru, ktorú v nich voliči mohli mať.
České médiá nemohli uveriť, čo sa to vlastne deje. Eštok na otázky ohľadom tejto kauzy odpovedal so samozrejmým cynizmom, že „len sa bojíme, že by sa ľudia smiali.“ Takže z obavy pred posmechom a verejným opovrhnutím sa odvažujú porušovať zákony a nemyslieť na to, že by ich voliči mali mať právo vedieť, kam sa ich peniaze skutočne dostávajú.
Ústa plné slov, prax bez činnosti
Pellegrini, na druhej strane, pristúpil k prehláseniu, ktoré je skutočne hanebné pre človeka na jeho pozícii. Označil prevzatie pôžičky za niečo bezprecedentné, pričom tvrdil: „Čo je na tom zlého? Nič sa neutajilo, všetko je v poriadku.“ Ako keby sa nedokázal pochopiť, že pravidlá, ktoré sú navhodené na spravovanie krajiny, platia pre všetkých, a nie sú iba abstraktnými pojmami, ktoré sa aplikujú len na druhých.
V čom spočíva ich úspech?
Otázka, ktorú si občania musia klásť, je, aký majú reálny dopad na životy ľudí, ak sa dokážu takto bezostyšne vyhnúť zodpovednosti. Prehliadanie nezákonných činov a ich bagatelizovanie nemôže byť akceptované. A to aj v čase, keď spoločnosť žiada zmenu a transparentnosť. Kde je tá barikáda, ktorá by zaručila, že sa niečo má zmeniť? Prečo je etika a zákonnosť na druhom mieste, keď ide o politické prežitie týchto mužov?
Údajne sa im darí, ale akákoľvek snaha o ochranu alebo revitalizáciu demokracie je potlačená ich prestížeckými hrami. Politici by sa mali zamyslieť, kto je nimi skutočne riadený. Ich frašky môžu akurát tak vzbudzovať smiech a odpor. Ale za neomaleným humorom a cynizmom sa ukrýva vážna otázka: Kedy sa už raz postaví niekto proti tomuto neporiadku?
