Kristína Tormová: Stíchla SOM
Pohľad ženy, ktorá zvažovala ticho, no napokon v sebe objavila novú chuť veriť ľuďom aj mestu. Chcela som použiť nadpis Uľavila SOM si, lebo v názvoch mojich textov musí byť vždy slovo „som“. Ale to skutočne nevyznievalo tak, ako by som chcela. Uľavilo sa mi. Po víkendových komunálnych voľbách. Svojím spôsobom.
V piatok som zavrhla celé ľudstvo, lebo som chytila akúsi predvolebnú paniku, všetky moje ľudské sklamania a zlyhania sa naakumulovali do predvolebného dňa. Priznávam sa k tomu len preto, že viem, že som nebola jediná, komu bolo trochu nafigu zo slovenského a žiadneho iného bytia, spoločnosti, roztentočkovania.
Posledné dvoje voľby zanechali hlbšie šrámy na mnohých opozičných dušičkách. Nejako som skrátka podľahla svojim obavám. To je v konečnom dôsledku zdravé, lebo to, čo z toho plynie v mojom prípade, nie je pasívna energia obete, ktorá čaká na zelenú popri cyklotrase na Vajanskom. Vidíte, už rypkám, lebo sa mi uľavilo… Svojím spôsobom.
Volebné noci
Strácala som dôveru v nás. Ja som si povedala, že ak je už aj Bratislava naozaj smerácka, pardon nezávislá, skončím s občianskym aktivizmom. Pritom je pre mňa občianske angažovanie niečo úplne samozrejmé a prirodzené a azda by som ani nevedela so sebou fungovať.
Neviem, ešte som to nikdy neskúšala – byť ticho, keď sa mi niečo nepáči. Ale vyskúšala by som to. Nie zo sebaľútosti. Z úspory energie na niečo, čo by dávalo zmysel. Načo vydávať energiu, keď to chce väčšina ľudí inak. Na čo prichádzať vo vlastnom domove o pocit bezpečia, o prácu, len preto, aby sa niečo zmenilo… keď to väčšina nechce. Ja viem, tá Havlova veta o nádeji…
V sobotu som sa bála ísť spať. V mojich top 20 tráum sú jednoznačne exitpolly z ostatných parlamentných volieb. A zobudenie sa do ešte onakvejšej krajiny, než v ktorej som uliehala. V noci som čakala do druhej ráno, či naozaj. V tom čase už bývam v polke spánku, ale nemám rada sklamané zobúdzania. Na refrešovanie volebných výsledkov počas dojčenia nášho syna pred šiestou ráno v roku 2020 tiež asi nezabudnem. Bola som na Vallovej volebnej noci. Pozvali ma za dlhodobú podporu, vážim si to. Aj oni. Refrešovala som weby, sledovala stúpajúce percentá sčítaných hlasov. Bez stresu, zo zvedavosti.
Ako to teda na tom našom Slovensku ľúbeznom máme. A dlho som sedela v kabínke na zavretom záchode. Ale nie preto, aby som si uľavila, ale aby som bola chvíľu sama, bez rozhovorov, v tichu. Aby som si potom prežila, ako sa mi uľavilo. Svojím spôsobom.
Tak som to potrebovala, nejako si to celé prežiť. Môže sa zdať, že som to celé prežívala priveľmi, ale to je tak, keď sa voľby zladia s najúzkostnejšou časťou periódy. Ale v ktorejkoľvek fáze cyklu je pre mňa moja krajina veľmi dôležitá. V tej folikulárnej by som možno tancovala, v tejto som len bola.
Lokálpatriotka
Bolo zrátaných len pár prvých bratislavských percent, keď sa ma pani redaktorka do telky pýtala, čo by som chcela, aby sa v Bratislave zmenilo. A ja som si uvedomila, že nič. A v tom nič je veľa. Veľa ďalších zmien, veľa dôvery, veľa spokojnosti. Lebo ak by sa nič nezmenilo, znamenalo by to pre mňa, že by sa naše mesto naďalej menilo k lepšiemu. Tak ako som si na to zvykla za ostatných osem rokov. Stala sa zo mňa bezbrehá lokálpatriotka, vychutnávajúca si nuansy môjho mesta. Hrdá. Všímavá. Asi aj trochu (znova) zamilovaná.
Ani som ráno nerozlepila oči a už som kontrolovala volebné výsledky. Či sa mi nesnívalo, či sa v noci zase niečo nečakané neudialo. A potom som myslela na tých všetkých ľudí, ktorí dokampaňovali a zobudili sa do prázdna. Myslela som na Dianu Javorčíkovú, Maja Porvažníka a mnohých a mnohých ďalších ľudí, ktorým som tak veľmi držala palce a ktorí dali do kampane toľko energie, času, snahy, odvahy, lásky, peňazí, diskomfortu, múdra a odhodlania. Chýbalo tisíc hlasov, percento a pol…
To prázdno nedeľného rána muselo byť šialené. Obzvlášť ak nie ste ten typ človeka, ktorý kandiduje len preto, aby mal moc, aby nešiel do basy, aby si niečo dokázal, či zbohatol na šialenom developerskom projekte. Sú takí. Toto boli oni. Takí, čo sa rozhodli pre niečo, na čo by som ja nikdy nemala. Ani najmenšiu chuť. Pre mňa desivá predstava – politika. Viete, že ma minulé voľby volali kandidovať do komunálnej politiky? Ja to tak neviem. Odmietla som.
Na zastupiteľstve by som musela sedieť ticho dlhšie ako päť minút a to by ma Božanka (moje ADHD) zabila. A navyše ma hejtujú aj tak, nepotrebujem k tomu ešte mandát. Politika sa nerobí len v zastupiteľstvách. Robí sa aj na námestiach, vo volebných miestnostiach a pri kuchynských stoloch, je to naša každodennosť. Nie každý musí kandidovať. Ale každý môže niekoho podržať…
