V Charkove sa poplachy pred ruskými dronmi stali bežnou súčasťou života
V Charkove sa poplachy varujúce pred ruskými dronmi a leteckými bombami počas uplynulých viac ako štyroch rokov ruskej invázie na Ukrajinu stali bežnou kulisou každodenného života. Aj počas rozhovoru s českou spisovateľkou a novinárkou Adélou Knapovou, pre ktorú sa Charkov stal druhým domovom, za oknom viackrát zaznela siréna.
Práve do východoukrajinskej metropoly zasadila dej poviedok svojej knihy Krvavý kompót. „Umenie sa má vojnu pokúsiť zachytiť spôsobom, aby dielo prečkalo test času. To je dôležité. Nie to, že ste populárni tu a teraz, alebo v nejakej sociálnej či spoločenskej bubline,“ hovorí v rozhovore.
Kniha Krvavý kompót čoskoro vyjde v ukrajinčine. Je už preložená, ešte čaká na tlačiareň, keďže ruské útoky na tlačiarne či sklady proces komplikujú. Jej kyjevský vydavateľ hľadá, kde knihy uskladniť tak, aby sa im nič nestalo, a nechce ich mať v zdieľaných skladoch. Najneskôr v novembri by však kniha mala byť na ukrajinských pultoch.
Nie je to typická reportážna kniha. Niektoré kapitoly majú podobu literárnej reportáže, iné príbehy pracujú viac so symbolikou. Ako Knapová uviedla, do reportáží sa nedostane celá pravda, pretože beletria je oveľa pravdivejšia než akákoľvek reportáž alebo dokument, keďže nepodlieha času.
Kniha vychádza v ukrajinčine aj napriek citlivým témam
Od ukrajinských vydavateľstiev mala Knapová viacero ponúk. Keď si knihu prečítali, začali nad ňou uvažovať a písali, že sa natoľko ostro dotýka niektorých aktuálnych a bolestivých tém, že by ju mohli vydať napríklad o štyri či päť rokov, alebo až po vojne. Nakoniec sa našli dvaja ochotní vydavatelia.
Vydavateľstvo, ktoré ju vydá, vníma, že je potrebné otvárať otázky, ktoré sa oficiálne neotvárajú, pretože najdôležitejšie je víťazstvo a až potom všetko ostatné.
Každá fikcia je inšpirovaná skutočnými ľuďmi, hoci ich nepoznáte. Každá poviedka je inšpirovaná skutočnou skúsenosťou. Príbeh jednej postavy môže byť inšpirovaný osudmi desiatich ľudí dohromady.
Na Ukrajine občas Knapová počuje slovo bezžaľnyj – neľútostný. Že je vo svojich knihách bezžaľná, k sebe aj ostatným. Myslí si však, že veci, o ktorých píše, sú písané s veľkou láskou k ľuďom. Keď chcete opísať nejakú postavu pravdivo, musíte ju mať radi, inak bude plochá.
Niektorí ukrajinskí autori píšu memoáre, chýba im odstup
V prípade Ukrajiny sa Knapovej zdá, že každý druhý autor, ktorý sa priblížil k frontu hoci len z diaľky, dnes už píše memoáre. Je tu množstvo básnikov či poetiek, ktorí majú rozorvané vnútro. Je to skôr o veľkej kvantite než kvalite. O sebastrednosti. Neodsudzuje to, pretože keď ľudia zažívajú takú strašnú skúsenosť, ako je päť rokov drsnej vojny, pátos a presvedčenie, že celý svet zaujíma, ako trpíte, im pomáha prežiť.
Ukrajinskí autori, ktorí sú na Ukrajine, majú problém s odstupom. Bez toho, aby túto krajinu a svoju bublinu obdivovateľov na nejaký čas opustili, ho nezískajú. Potrebujú naraziť na tvrdú realitu mierového sveta, ktorá je za hranicami. Že svet už v televízii sleduje úplne iné vojny.
Vojna nie je len o bojoch, ale aj o tom, čo ešte vydržia civilisti
V Kyjeve či na západe Ukrajiny sú stále peniaze. Tam si viete nájsť aj dobre platenú prácu. Ale na východe pracujete za zlomok toho, čo by ste dostali inde. Pritom nájmy rastú, potraviny stoja v Charkove toľko, čo na západe krajiny. V Charkove žijú státisíce vnútorných vysídlencov. Ľudia, ktorí prišli o všetko. Sú tu aj desiatky tisíc veteránov, ktorí žijú v chudobe a na ktorých štát kašle. Dobrovoľníci nedokážu zachrániť všetkých.
Mŕtvi v prifrontových mestách ležia aj niekoľko dní na ulici. Rodina sa neodváži po telo ísť, pretože sa bojí dronov, ktoré lietajú po meste. A tak čaká na nejakého dobrovoľníka, ktorý tam priletí na evakuačnom aute aj s čujkami – detektormi dronov –, rýchlo naloží rozkladajúce sa telo a odvezie ho odtiaľ. Štát na to úplne rezignoval. Toto je každodenná realita východnej Ukrajiny.
Ľudia si často neuvedomujú, že vojna nie je len o samotných bojoch, ale aj o tom, čo ešte vydržia civilisti. Z ktorých sa časom skôr či neskôr stávajú vojaci. Na rozdiel od politikov, ktorí majú rodinu ochránenú do dvadsiateho kolena.
