Tatranské označníky chátrajú. Namiesto obnovy kovaných kamzíkov nové vlajky?
VYSOKÉ TATRY — Vstupy do Tatranského národného parku (TANAP) už približne pol storočia vítajú návštevníkov prostredníctvom výtvarných diel. Popri hlavných cestách do hôr vyrástli na vtedajšiu dobu výnimočné architektonické a sochárske výtvory, ktoré mali vizuálne zjednotiť a dôstojne označiť hranice najstaršieho slovenského národného parku.
Dnes sa však namiesto ich záchrany a obnovy hovorí o stavaní nových stožiarov so štátnymi vlajkami. Terénny prieskum najdôležitejších príjazdových tepien do národného parku odhaľuje pestrú, no miestami smutnú mozaiku. Pri hlavných cestách vznikli dva základné typy umeleckých diel: elegantné kované siluety kamzíka na podstavcoch z tatranského kameňa a masívne betónové sochy z geometrických tvarov.
Ich dnešný osud sa dramaticky líši. Jeden umelecky kovaný kamzík bol pravdepodobne ukradnutý zberačmi kovov, ďalší leží pohodený v tráve. Tri označníky sa naopak tešia dobrej kondícii a doposiaľ stoja pri cestných vstupoch do Vysokých Tatier.
Prehľad stavu označníkov
Dolný Smokovec (Cesta II/534 od Popradu): Kovaná plastika kamzíka na masívnom kamennom podstavci so znakom TANAP-u stojí oproti známemu penziónu a predstavuje jeden z najlepšie zachovaných ikonických symbolov.
Tatranská Lomnica (Cesta II/540 od Veľkej Lomnice): Masívny betónový totem s trojjazyčným nápisom v slovenčine, ruštine a angličtine a stredovým plastickým prvkom sa nachádza pri areáli bývalého kempu Eurocampu FICC.
Podbanské (Cesta II/537 od Pribyliny): Vstup do hôr z Liptova zdobí brutalistický betónový monument s plastickým nápisom TATRANSKÝ NÁRODNÝ PARK a stredovým negatívnym výrezom siluety tatranských štítov.
Lysá Poľana (Cesta III/3078 pri hranici s Poľskom): Unikátne kované logo kamzíka, ktoré vítalo návštevníkov prichádzajúcich z poľskej strany, dnes leží zabudnuté a pohodené v tráve v blízkosti betónového stĺpa s logom Východoslovenského múzea v Košiciach. Cez cestu vedľa sa nachádza vynovený vstup s drevenou bránou do Bielovodskej doliny.
Tatranská Kotlina (Cesta I/66 od Spišskej Belej): Kovový kamzík bol pred vyše 15 rokmi neznámymi páchateľmi odpílený a pravdepodobne skončil v zberných surovinách. Na mieste zostal len opustený kamenný podstavec.
Nové stožiare alebo obnova existujúcich diel?
V poslednom období vo verejnosti rezonuje zámer ministerstva životného prostredia osádzať v národných parkoch nové stožiare so štátnymi vlajkami. Pri pohľade do terénu Vysokých Tatier však vyvoláva otázku, prečo budovať nové stĺpy v chránenej prírode, keď pri vstupoch do národného parku stoja autorské umelecké diela, na ktoré sa časom zabudlo.
Pôvodné označníky v sebe nesú lokálny patriotizmus, identitu aj úctu k prírode — či už označením TANAP, trojjazyčným nápisom Tatranský národný park pre zahraničných hostí, alebo ikonickým motívom kamzíka tatranského.
Ako zmysluplná alternatíva sa ponúka opätovné vztýčenie zreštaurovaného kovaného kamzíka v Lysej Poľane, vytvorenie repliky kamzíka a jeho osadenie na opravený podstavec pri Tatranskej Javorine či očistenie a zakonzervovanie betónových sôch na Podbanskom a v Tatranskej Lomnici. Obnova pripomienok TANAP-u by si vyžiadala zlomok rozpočtu plánovaných novostavieb.
Redakcia sa Správy TANAP-u na súčasný stav označníkov, ich autorov a ďalšie detaily pýtala, ale odpovedí sa nedočkala. V priebehu posledných dní došlo k manažérskym zmenám nielen vo vedení envirorezortu, ale aj Tatranského národného parku. Jeho dočasne poverený riaditeľ Michal Babnič na poste šéfa skončil, na vymenovanie nového riaditeľa sa zatiaľ čaká.
Príbeh tatranského symbolu
Pôvod exteriérových diel z kovu a betónu siaha do 70. a 80. rokov 20. storočia. V tomto období zažívali Vysoké Tatry veľký rozmach cestovného ruchu spojený napríklad s majstrovstvami sveta v lyžovaní v roku 1970. Vznikla preto potreba vizuálne zjednotiť a dôstojne označiť hranice národného parku.
Tatranci vtedy oslovili výtvarníkov a architektov modernistickej generácie. Namiesto obyčajných plechových značiek navrhli koncept umelecky stvárnených označníkov — vstupných brán do národného parku. Tvorcovia siahli po poctivých materiáloch: tatranskom riečnom kamenive, liatom betóne a kováčsky spracovanej oceli.
Ústredným motívom kovaných plastík sa stal štylizovaný kamzík tatranský — endemický druh žijúci v Tatrách, ktorý sa stal oficiálnym znakom a maskotom národného parku. Architekti ho stvárnili v modernistickom duchu, pričom kamenný podstavec evokoval pevnosť tatranských štítov. Betónové verzie pracovali s brutalistickou estetikou a hrou svetla a tieňa v podobe geometrických výrezov s výhľadom do krajiny.
Totemy sú dnes autentickým svedectvom doby a hodnotným úžitkovým umením v otvorenej krajine. Kompetentné organizácie by preto namiesto vymýšľania nových projektov mali nasmerovať svoju pozornosť aj k záchrane miznúcich pamätníkov tatranského dizajnu.
