Štyri svetové strany Roberta Fica sa začínajú rozchádzať
Pokrytectvo Ficovej vlády prechádza až do akejsi politickej schizofrénie. Čoraz častejšie na to poukazujú podpisy a rozhodnutia premiéra a jeho ministrov.
Robert Fico rád opisuje svoju zahraničnú politiku ako suverénnu a orientovanú na všetky štyri svetové strany. Doma ju však predáva ako odpor proti „vojnovým štváčom“ v EÚ, proti podpore Ukrajiny a proti nasledovaniu Bruselu a NATO.
Problém je, že jeho vláda a prezident Peter Pellegrini sa navonok správajú inak. Najvýraznejšie to ukázala návšteva nemeckého ministra zahraničných vecí Johanna Wadephula. Juraj Blanár s ním podpísal spoločné vyhlásenie, v ktorom sa Slovensko prihlásilo k zvyšovaniu tlaku na Ruskú federáciu vrátane sankcií, k podpore Ukrajiny pri obrane proti ruskej agresii, k rešpektovaniu jej územnej celistvosti a k neakceptovaniu násilného prekresľovania hraníc.
Dokument hovorí aj o posilňovaní euroatlantickej bezpečnosti, úzkej spolupráci s NATO a plnení päťpercentného obranného cieľa. Je to priepastný rozdiel medzi domácim politickým jazykom určeným voličom a dokumentom, pod ktorý sa podpísal Ficov minister.
Fico niekoľko dní predtým obvinil nemeckého kancelára, že chce vyprovokovať konflikt s Ruskom. Tvrdil, že „svet je zvrátený“, pretože kto je za mier, je zlý, a kto je za vojnu, je mierotvorca.
No slovenská diplomacia sa v New Yorku pridala k vyhláseniu 51 štátov a Európskej únie, ktoré vyzvalo Rusko na úplné, okamžité a bezpodmienečné prímerie a na začatie skutočných mierových rokovaní. Pod dokumentom boli podpísané všetky členské štáty EÚ.
Otázka už neznie, kto je za mier a kto za vojnu. Otázka znie, prečo premiér doma vytvára dojem, že takmer všetci naši partneri podporujú pokračovanie vojny, keď jeho vlastná vláda podpisuje s týmito istými partnermi výzvu adresovanú Kremľu, aby zastavil bojové operácie a rokoval.
Podobne sa od Ficovej rétoriky odlíšil prezident Peter Pellegrini. Na Krymskej platforme povedal, že Slovensko nikdy neuzná ruskú anexiu Krymu a že musí byť rešpektovaná zvrchovanosť a územná celistvosť Ukrajiny. Vo Valnom zhromaždení OSN odmietol logiku, podľa ktorej možno politické problémy riešiť silou a zmenou hraníc.
Ešte viditeľnejšie je to pri hesle „ani náboj na Ukrajinu“. Ficova vláda zastavila darovanie zbraní zo štátnych zásob, ale súkromný export už nie. Slovenský vývoz zbraní a munície dosiahol v roku 2025 približne 2,4 miliardy eur, viac než dvojnásobok oproti predchádzajúcemu roku.
Obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu podlieha licenčnému režimu štátu. Každý náboj predaný na Ukrajinu odsúhlasila štvrtá Ficova vláda. Problém vzniká, keď premiér politicky stigmatizuje iné krajiny za to, že zbrane Ukrajine dodávajú, zatiaľ čo slovenské fabriky prosperujú.
Podľa vlastnej definície aj Robert Fico patrí medzi vojnových štváčov. Moskva si tento rozdiel všimla. Putinov blízky spojenec Viktor Medvedčuk odkázal Česku a Slovensku, že sa „nedá sedieť na dvoch stoličkách“. O niekoľko dní hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová vyhlásila, že európske zbrojovky vyrábajúce pre Ukrajinu sú potenciálnymi vojenskými cieľmi Ruska.
Ficove reči o ochrane Slovenska pred vojnou pôsobia čoraz komplikovanejšie. Premiér vyhlásil, že nechce, aby bolo Slovensko zatiahnuté do konfliktu „kvôli nejakému článku 5“, a spomenul, že by mu svedčala vojenská neutralita.
Stačí sa pozrieť na V4. Andrej Babiš povedal, že ak by Rusko napadlo pobaltského spojenca, Česko by podľa článku 5 vyslalo dve mechanizované brigády. Poľská vláda Donalda Tuska trvá na tom, že mier na Ukrajine nemôže byť uzavretý podľa podmienok agresora. A nové Maďarsko Pétera Magyara obnovuje dôraz na EÚ a NATO.
Slovenská pozícia sa v bezpečnostnej politike od ostatných troch partnerov V4 čoraz výraznejšie odlišuje.
V septembrovom prieskume NMS mal Smer 16,2 percenta a Republika 15,6. Milan Uhrík Ficovu zahraničnú politiku označil za „dvojtvárnu“ a vytrvalo ju kritizuje.
Rétoriku o mieri, suverenite a odpore proti Bruselu používa aj Republika, len bez bremena vládnej zodpovednosti. S ňou zápasí o zradikalizovaného proruského voliča. Preferencie Smeru padajú a Republiky stúpajú.
Ficov minister podpisuje dokument o zvyšovaní tlaku na Rusko, sankciách, podpore Ukrajiny a posilňovaní NATO. Jeho vláda umožňuje prosperujúci zbrojársky export. A premiér potrebuje v zápase s Republikou presviedčať voličov, že robí takmer pravý opak.
Takáto dvojkoľajnosť sa dá istý čas prekrývať slovom mier. Čoraz viac však na pokrytectvo prerastajúce až do politickej schizofrénie poukazujú dokumenty, podpisy a konkrétne rozhodnutia premiéra a členov jeho vlády.
