Leto v Kyjeve: Život pod neustálou hrozbou útokov
Počas júlového nočného raketového útoku na Kyjev som vyšiel na ulicu hľadať úkryt. Cestou som stretol dôchodcu Dmytra s rovnakým cieľom. K podzemiu ma doviedol, no sám dnu nevošiel – odradilo ho dusno. Ani mne sa nechcelo prebdieť noc v sparnom priestore, a tak sme na ulici strávili takmer dve hodiny, zatiaľ čo Rusi zasypávali mesto desiatkami rakiet.
Vždy, keď aplikácie v mobile ohlásili čisté nebo, vyšli k nám ďalší ukrytí ľudia. O desať minút sa však ponáhľali späť pri varovaní pred balistickými strelami. Pri každom výbuchu Dmytro inštinktívne uskakoval k stene a miestami sa triasol od strachu. Spomínal, že ešte pred rokom ho detonácie nedokázali rozhádzať. „No neustále zvuky explózií spôsobia, že to psychika jednoducho prestane zvládať,“ hovoril.
Metro ako úkryt
Kyjev privítal prvý jún tragicky – mesto pocítilo dopady zničujúcich raketových útokov. Rusi v ten deň vypálili až 30 rakiet a zasiahli päť častí mesta. Kyjevčania to už poznali – v noci útoky, ráno červené nevyspaté oči. Zmenilo sa však množstvo stanov v metre, kam sa počas útokov chodia ukryť tisícky obyvateľov.
Metro bolo už niekoľko rokov centrom ochrany pred nočnou hrozbou. Vždy, keď som sa neskoro v noci vracal domov, videl som na staniciach ľudí so spacákmi a stanmi. Najviac ľudí schádzalo v husto obývaných oblastiach, napríklad na staniciach Pozniaky alebo Pečerska.
Obyvateľka Pečerského rajónu Julija Ponomarenko mi opísala svoje skúsenosti. „Predtým sme prichádzali len počas dňa, keď sa objavili varovania pred silným ostreľovaním, ale časom sa z metra stala jediná príležitosť na plnohodnotný nočný spánok bez toho, aby ste sa niekoľkokrát za noc budili na sirény a výbuchy,“ povedala.
Z ľudí skrývajúcich sa v metre sa podľa nej časom stali „cudzinci, ktorých dobre poznáte“. Do stanice metra môžete zísť aj pred poplachom a zaplatiť za vstup – stojí 30 hrivien, teda asi 60 centov. Počas poplachu je vstup bezplatný.
Chaos v doprave
Najvýraznejšiu zmenu v rutinnom živote pocítili Kyjevčania v doprave. Na konci augusta sa situácia mimoriadne skomplikovala. Rusi sa nekonečným prílevom prúdových dronov snažili vyvolať paniku a dopravné kolapsy.
Metro sa počas poplachu nemohlo pohybovať medzi pravým a ľavým brehom rieky Dneper. Poplachy sa takmer nekončili a trvali takmer celý deň. Desiatky tisíc ľudí uviazli na jednom či druhom brehu. Na autobusových zastávkach sa hromadili nespokojní a unavení ľudia.
Mesto bolo paralyzované takmer každý deň. Aj preto 4. septembra vláda upravila pravidlá. Vzdušné poplachy rozdelila na dva typy – dronové symbolicky označila žltým stupňom ohrozenia, balistické útoky červeným. Žltá v Kyjeve znamená, že linka metra môže naďalej premávať cez mosty.
Turniket pri sebe
Nie všetci brali hrozbu dronov spočiatku vážne. Ôsmeho septembra ma poplach zdržal takmer sedem hodín pri budove štátneho úradu. Spolu so mnou tam čakali desiatky ďalších ľudí. Z diaľky sa ozývala pravidelná streľba a výbuchy. Na ulici som v tej istej chvíli zbadal matku s kočíkom – kráčala úplne ležérnym tempom.
Bohdan, obyvateľ Solomjanského rajónu, sa so mnou podelil o príbeh svojej priateľky, ktorá 23. septembra pracovala v tej istej časti mesta. „V ten deň pracovala na prvej zmene do tretej hodiny, chystala sa ísť na autobusovú zastávku, ale zavolala jej matka a ponúkla sa, že ju vyzdvihne autom. Na ceste boli asi päť minút, keď dron vletel do biznisového centra oproti autobusovej zastávke. Niektorí ľudia, ktorí tam stáli, už nie sú medzi nami,“ povedal Bohdan. V ten deň počas útoku zomreli dvaja ľudia, desiatky osôb boli zranené.
V ten istý deň som bol v inej časti mesta. Spolu s mojim známym Nazarom som sedel na terase reštaurácie v mestskej časti Podil. Spustil sa „žltý“ poplach. Nazar začal ihneď zisťovať, kam letia drony. Neďaleko nás sa ozvala guľometná dávka. Všetci prítomní okamžite stíchli. Keď sa výstrely zintenzívnili, Nazar pohotovo vytiahol turniket a začal sa ostatných pýtať, či ho taktiež majú so sebou. Keď sa ozvala štvrtá guľometná dávka a všetkým bolo jasné, že dron krúži nad nami, ľudia sa ihneď začali presúvať do reštaurácie.
O hodinu neskôr som stretol ďalšieho známeho. Povedal mi: „Bože môj, bolo to tak blízko, že som z batoha pre istotu okamžite vytiahol lekárničku.“
Počas jednej zo septembrových nocí som kvôli raketovým útokom nespal do druhej ráno. O siedmej ráno zostrelili dvesto metrov od môjho domu dron. Zvuk bol taký ohlušujúci, že som po prvýkrát v živote kričal od ľaku. Až po blízkom výbuchu som si uvedomil, že moja osobná úroveň stresu bola neuveriteľná. Vôbec som si nevedel spomenúť, kedy naposledy som počas dňa nepočul zvuk výbuchu alebo guľometu.
