Mikloško o momente, keď ho „ovanula smrť“: Z tejto skúsenosti sa už nedá vrátiť
„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality. Najdôležitejšie je byť v tej chvíli zmierený so sebou, so všetkými svojimi chybami, omylmi a pádmi, a zároveň byť zmierený s druhými ľuďmi a nenosiť v sebe nenávisť,“ povedal František Mikloško.
Smrť vyvoláva otázky, či ide o najväčšie zlo alebo najväčšie dobro. Platón uvažoval, či pre človeka nie je najväčším dobrom, Seneca o nej hovoril ako o „najvyššej škole slobody“ a Marcus Aurelius ako o „pripomienke pominuteľnosti všetkých mocnárov, cisárov a impérií“. Silvo Krčméry ju označil za „najdôležitejší okamih v živote“.
Ku Karasovi a budúcnosti KDH
Po predchádzajúcom rozhovore, v ktorom sa Mikloško kriticky vyjadril k Viliamovi Karasovi, sa podľa jeho slov s ním nestretol a postoje k podpore Ukrajiny si nevyjasnili. „K Viliamovi Karasovi ako k osobe sa už ani nechcem vyjadrovať. Ale k samotnej Ukrajine áno. Na Ukrajine zomierajú ľudia, hrozí tam hlad a blíži sa zima. V tejto chvíli je pre mňa nediskutovateľné, že týmto ľuďom treba pomôcť,“ uviedol.
Na otázku, či sa stotožňuje s tvrdením predsedu Milana Majerského, že KDH potrebuje voličov Karasa aj Mikloška, odpovedal, že nevie, či sa dá dlhodobo žiť v dvoch odlišných krídlach. Takéto usporiadanie podľa neho stojí na silnom vodcovi s autoritou. Či takého vodcu KDH má, sa zatiaľ vyjadrovať nechcel.
O svojej kandidatúre v najbližších parlamentných voľbách povedal, že predsedovi Majerskému v prítomnosti poslancov odpovedal, že toto obdobie považuje za čas veľkého zápasu a zo zápasu nechce odísť. Konečné rozhodnutie o kandidátke je podľa neho v rukách KDH.
Keď ho „ovanula smrť“
Mikloško spomínal na návštevu staršieho kňaza s onkologickým ochorením, ktorý mu povedal: „Vieš, koľko som ja v živote nakázal o smrti, ale teraz vidím, že je to úplne ináč.“ Podľa Mikloška môže človek o smrti rozmýšľať racionálne, no okamih prechodu zostáva tajomstvom. Smrť považuje za poslednú výzvu a horizont, pre ktorý sa človek musí v slobode rozhodnúť.
Spomenul aj Dominika Tatarku, ktorý sa na konci života vrátil k viere. Keď za ním Mikloško s kňazom Antonom Srholcom prišli, Srholec mu položil otázku, či je zmierený so sebou, so životom aj s druhými. Práve v tom Mikloško vidí kľúč k pokojnému postaveniu sa pred tajomstvo smrti – prijať život so všetkými chybami a byť zmierený s druhými ľuďmi.
Na otázku o zomieraní mladých ľudí s malými deťmi a nesplnenými plánmi odpovedal, že je to neporovnateľne ťažšie a on k tomu pristupuje s obrovským rešpektom. Ako veriaci človek si myslí, že veľa môže urobiť modlitba iných za toho človeka aj jeho vlastná.
Mikloško opísal aj vlastnú skúsenosť, keď sa u neho objavilo podozrenie na rakovinu pľúc, na ktorú zomrela jeho mama. Tri týždne čakal na výsledky. „Bol som vtedy päť rokov ženatý a vedel som, že niečo sa končí a že končím. Bol to mimoriadne silný existenciálny zážitok,“ povedal. Vyšetrenia napokon ukázali, že pľúca boli čisté, no podľa jeho slov sa z tejto skúsenosti už nedá vrátiť.
Vytláčanie smrti a verejná diskusia
Mikloško kritizoval trend vytláčania smrti z prostredia rodiny do ústavov a nemocníc. Spomenul, že v Česku je podľa jedného cirkevného hodnostára rozšírené, že ľudia nechajú svojich blízkych spáliť bez rozlúčky a ani si nevyzdvihnú urnu, len aby smrť vymazali zo života. Považuje to za dehumanizáciu a útek pred realitou.
V diskusii o verejnom živote uviedol, že na Slovensku chýbajú osobnosti, ktoré by dokázali otvorene povedať mocným, že prekračujú hranice. Podľa neho prevláda konformizmus a závislosť od moci a peňazí. Spomenul generačné vyhorenie a odchod generácie, ktorá zažila totalitu a nosila v sebe hodnotový svet.
Aktuálna politika
Výsledky komunálnych a župných volieb označil za povzbudivé, pretože v mestách podľa neho zvíťazili demokratické sily. Stotisíc hlasov pre extrém spojený s Milanom Mazurekom pripísal zmiešaným voličom Smeru a SNS, pričom upozornil, že Republika podľa neho nemá pozitívny program a svoju politiku stavia na nenávisti voči Bruselu a Európskej únii.
Návštevu ministra zahraničných vecí Juraja Blanára v Moskve a jeho stretnutie so Sergejom Lavrovom považuje za škandalóznu. Podľa neho tým Slovensko stráca dôveru v Európskej únii aj u spojencov a meno krajiny sa dá pokaziť za jednu noc, no jeho oprava trvá dlhé roky.
O opozícii a spore pri organizácii zhromaždenia k 17. novembru hovoril o veľkom hodnotovom zmätku. Progresívne Slovensko podľa neho chcelo vystupovať ako líder, no otvorilo podujatie tak široko, že to vyvolalo vnútorné konflikty. Sám sa chystá na míting do Nitry, kde bude 17. novembra prvýkrát vo svojom rodnom meste.
K vypískaniu Roberta Fica v Prahe pri odhaľovaní sochy s odkazom „choď do Moskvy“ povedal, že každému patrí to, čo mu patrí, a že Česi sa v takýchto situáciách vzbúria. Na otázku o „slovenskej ceste“ pre Českú republiku odpovedal, že Česi sa vzbúria a že Babiš to nebude mať ľahké.
