Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe
Vo svojom najnovšom blogu sa Kristína Tormová zamýšľa nad obdobím Dušičiek a nad tým, ako sa z návštevy hrobov často stáva zdroj rodinného napätia namiesto pokojného spomínania. Píše, že výraz „ísť na hroby“ v nej odmala vyvolával predstavu ľudí, ktorí po hroboch chodia, a keďže kedysi tancovala step, napadlo jej, že práve hrob jej prastarých rodičov – kde už odpočívajú aj starí rodiče – by poskytol ideálnu hladkú plochu na stepovanie.
Podľa autorky sa však návšteva cintorína často zvrhne na sériu konfliktov: hádka o odchode z domu, o parkovaní, o tom, kto nepozametal hrob, hnev na ceny chryzantém či sklamanie, že sa po cintoríne nepôjde do cukrárne tak ako kedysi. Všetko sa podľa nej odohráva medzi hnevom a výčitkami a deti sa nevedia správať.
Tormová spomína, že ako malá sa bála, že pod veľkým kameňom je rozožratá prababka, alebo že sa pri zametaní hrobu prepadne a padne na mŕtvoly. Najzaujímavejší jej na Dušičkách vždy prišiel vosk zo sviečok, z ktorého si šúlala malé postavičky, aby v hlave unikla z chaosu preplneného cintorína.
Pripomína, že babičkine telesné pozostatky majú formu popola a jej duša si podľa predstáv autorky niekde v pokoji hovie. Dušičky označuje za krásne a plodné obdobie pre manipulátorov a citových vydieračov v rodinách. Ako príklad uvádza vety „babička by bola sklamaná“, „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, „nevážiš si predkov“, „aspoň na Dušičky má byť rodina spolu“ alebo „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem“.
Autorka sa pýta, prečo sa ľudia desia rodinných stretnutí, na ktoré nechcú ísť, prečo si mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo rodina, ktorá okrem genetickej informácie nemá dôvod sa stretávať, ide predkom priamo pred hrob ukázať, akí sú „dogabaní“. Podľa nej to so spomienkami na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, nemá nič spoločné.
Uvádza aj vlastnú rodinnú tradíciu – po hroboch sa vždy jedlo gaštanové pyré so šľahačkou. Gaštanové pyré nemá rada, ale vždy si kúsok dala, aby ostatní neboli sklamaní. Doteraz jej z neho býva trochu nevoľno.
Tormová píše, že smrť je jednou z jej obľúbených tém práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumie, že starým rodičom je počas týchto dní smutno, chýba im ich mama a koláčik v cukrárni. Ich smútok má podľa nej právo na svoj hrob, svoju chryzantému aj svoje slzy. Zároveň dodáva, že ak sa niekto v smútku utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si odbornú pomoc, ktorá je tiež vyjadrením lásky.
Autorka nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, ani aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť. Občas jej je smutno za ľuďmi, ktorí zomreli, ale viac jej je šťastne, že ich mala, a nemá pocit, že odišli. Na hroby na Dušičky nechodia, zájdu tam hocikedy. Má rada atmosféru cintorínov, keď tam nikto nie je a keď sú tam len tí, s ktorými sa chce stretnúť v myšlienke.
Spomína aj umierajúceho kamaráta, s ktorým ležala v posteli a hladila ho po hlave, a kúsok jeho popola, ktorý jej rodina dala a ktorý vysypala do Seiny. Píše, že keď zomrie, jej rodina ju má rozsypať na lúku. Ak by sa úplnou náhodou stalo, že bude pochovaná v hrobe, má si zadovážiť stepky a prísť si nado ňou zastepovať, a potom ju odtiaľ vybrať a rozsypať na lúku. Nechce byť povinnosťou ani spôsobovať problémy s parkovaním a výdavky na chryzantémy v celofáne.
Dnes podľa jej slov zapália veľa sviečok, lebo ich malí ľudia sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom, a budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú, ale pritom tu sú.
