Vznik Československa pred 108 rokmi
Vznik Československej republiky na troskách habsburskej monarchie v roku 1918 bol kľúčovým momentom v moderných dejinách Slovenska. Slovenský národ sa v novom štáte stal štátotvorným národom, čo malo pozitívny vplyv na rozvoj školstva, vedy a kultúry.
Zahraničný odboj a légie
K vzniku spoločného štátu prispel zahraničný odboj na čele s Tomášom G. Masarykom a Edvardom Benešom, ku ktorému sa na prelome rokov 1915 – 1916 pripojil Milan Rastislav Štefánik. Na konci vojny slúžilo v československom zahraničnom vojsku takmer 110 000 Slovákov a Čechov, legionársky charakter sa však priznal 88 701 dobrovoľníkom, ktorí vstúpili do légií do 28. októbra 1918. Vlády Francúzska, Veľkej Británie a USA v roku 1918 uznali Československú národnú radu v Paríži de facto ako predstaviteľku spojeneckého národa.
Slovenská politika v roku 1918
Ľudové zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši 1. mája 1918 sa vo svojej rezolúcii osvedčilo za sebaurčenie „slovenskej vetvy československého kmeňa“. Za československú orientáciu sa postavila aj porada Slovenskej národnej rady v Martine 24. mája 1918. V októbri 1918 mali slovenskí politici presné informácie o zahraničnom odboji, široká verejnosť však nie.
Vojnová každodennosť a rozklad monarchie
Posledný vojnový rok 1918 bol v monarchii poznačený nedostatkom potravín a strategických surovín, prebiehali rekvirácie kovov. Rakúsko-uhorská armáda na talianskom fronte sa po neúspechu júnové ofenzívy na Piave sústredila na obranu a koncom októbra sa začala rozkladať, v zázemí narastal počet vojnových zbehov. Impulzom k ďalším zmenám bolo stanovisko amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý jasne formuloval, že americká vláda uznala Čechoslovákov za spojenecký národ.
Rokovania s českými politikmi
Pre ďalší vývoj malo význam októbrové rokovanie Matúša Dulu s predsedom českého Národného výboru Karlom Kramářom a jeho členmi Václavom Klofáčom a Josefom Rotnáglom o budúcom spojení Slovenska s českými krajinami. Českí politici Dulu ubezpečovali, že Slovensko dostane takú správu, akú si jeho predstavitelia budú žiadať.
Praha 28. októbra a Martin 30. októbra
V Prahe 28. októbra 1918 vyhlásili samostatný československý štát a Národný výbor preberal moc. V tento deň sa v meste nachádzal aj Vavro Šrobár, ktorý sa zúčastnil zasadnutia Národného výboru, bol prizvaný do predsedníctva a stal sa jedným z piatich signatárov prvého zákona o vzniku samostatného československého štátu. V Martine sa 30. októbra 1918 o 14.00 h začala ustanovujúca schôdza Slovenskej národnej rady, ktorá odsúhlasila Deklaráciu slovenského národa. V nej bolo konštatované, že „slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. Účastníci sa v mene slovenského národa rozhodli vytvoriť spoločný štát zložený zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. Štátoprávne akty z 18., 28. a 30. októbra 1918 tvorili ako celok predpoklad vzniku spoločného štátu, ktorého existenciu neskôr potvrdila mierová konferencia v Paríži.
Prevzatie moci a začlenenie Slovenska
Delegácia Slovenskej národnej rady v zložení Ivan Dérer, Fedor Houdek a Jozef Hanzalík pricestovala s Martinskou deklaráciou do Prahy 1. novembra 1918. Národné zhromaždenie 14. novembra 1918 vyhlásilo Republiku československú, zosadilo Habsburgovcov, aklamáciou zvolilo Tomáša Garriguea Masaryka za prezidenta a schválilo prvú vládu na čele s Karlom Kramářom. Slovensko v nej zastupoval Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva a Milan Rastislav Štefánik ako minister vojny. Slovenská národná rada nedisponovala mocenskými pákami ani financiami, zápas o Slovensko sa začal v duchu hesla Vavra Šrobára: „Kto naň prvý položí ruku – toho bude.“ Začleňovanie Slovenska sa dialo vojenským obsadzovaním od prvých dní novembra 1918 do 20. januára 1919. Slováci sa stali štátotvorným národom a po sedemnástich rokoch existencie ČSR sa na čelo vlády dostal Slovák – Milan Hodža.
