Roman Samotný: Verím, že Slovensko môže byť láskavá krajina
Občiansky aktivista a zakladateľ bratislavského baru Tepláreň Roman Samotný verí, že Slovensko môže byť láskavou krajinou. Povedal to pri príležitosti štvrtého výročia teroristického útoku pred bratislavským barom na Zámockej ulici, pri ktorom útočník zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha.
Vývoj vníma rozporuplne
Podľa Samotného sa situácia pre kvír ľudí na Slovensku nevyvíja jednoznačne. V niektorých ohľadoch sa podľa neho zhoršuje, pretože časť spoločnosti sa čoraz viac radikalizuje. Zároveň však existujú prostredia a komunity, kde vidí pozitívnu zmenu a nádej.
Ako zlomový bod označil referendum za rodinu. Kým pred ním vnímal postupný posun k lepšiemu, po ňom podľa neho nastala stagnácia a prepad. Jazyk, ktorý sa objavil v kampani namierenej proti LGBTI+ ľuďom, prenikol hlbšie do spoločnosti a začal spôsobovať vážne problémy.
Politici tému zneužívajú
Samotný upozornil, že niektorí politici zistili, že sa na tejto téme dá získať lacný politický kapitál. Vytváraním vykonštruovaného nepriateľa podľa neho odvádzajú pozornosť od vlastných zlyhaní a od problémov, akými sú ekonomická situácia, zdražovanie či nenaplnené sľuby.
Ako príklad uviedol aj nedávnu tlačovú konferenciu o partnerstve Lucie Plavákovej a údajnom porušení ústavy. Za podstatnejšie pre Slovensko považuje to, prečo vláda ignoruje dlhovú brzdu a požiadavky na vyrovnaný rozpočet, na čo upozorňuje aj Ústavný súd.
Coming out a prijatie v rodine
Samotný vyrastal ako chlapec z malej dediny na západnom Slovensku v evanjelickej rodine. Prvý coming out spravil pred svojou kamarátkou a jej reakcia ho upokojila. Neskôr o svojej orientácii hovoril s mamou a babičkou. Hoci boli zaskočené a riešili, čo povedia susedia, nezažil odsúdenie.
Táto podpora mu podľa jeho slov dodala obrovskú silu a istotu, že kľúčoví ľudia v jeho živote stoja pri ňom. Ako tínedžer mal pritom pocit, že ako gej má pred sebou len dve možné životné trajektórie: buď bude na smiech, alebo jeho život bude tragédiou. Dnes je podľa neho obraz kvír ľudí v médiách realistickejší a pestrejší.
Deti čelia tlaku z politiky
Mladí ľudia majú dnes podľa Samotného viac možností, kde nájsť podporu. Zároveň však upozornil, že tlak prichádzajúci z vrcholovej politiky má devastačný dosah na ich duševnú pohodu a sebaprijatie. Pripomenul posmešky z úst premiéra či označovanie LGBTI+ ľudí za pliagu.
Ľudia s verejným vplyvom by podľa neho mali dôsledne zvažovať, aký slovník volia, práve kvôli deťom, ktoré patria k LGBTI+ komunite.
Kritika cirkví a nové centrum
Samotný považuje za obrovské zlyhanie katolíckej aj evanjelickej cirkvi, že nedokážu reagovať na dnešnú realitu a vyvíjať sa spolu so spoločnosťou. Zdôraznil však, že cirkevné spoločenstvá nie sú jednoliaty blok a čoraz častejšie zaznievajú aj hlasy kňazov, ktorí takýto smer odmietajú.
Po útoku bol bar Tepláreň zatvorený. V rámci Iniciatívy Inakosť sa podarilo otvoriť komunitné centrum IN, ktoré vzniklo aj ako reakcia na zatvorenie Teplárne. Centrum ponúka neformálne aktivity aj odborné poradenstvo – v tíme je psychologička, právnička a dvaja sociálni pracovníci.
Tepláreň pokračuje vo forme kabaretných párty a diskusií Tepláreň naživo. Samotný verí, že sa mu v spomienkach postupne opäť naplno vynoria pekné večery, humor a výborné zážitky.
Svet je podľa neho dobré miesto
Po útoku podľa Samotného zblízka videl, akej neľudskosti sú niektorí schopní. Prevážilo však poznanie, že videl ľudí aj v ich najväčšej kráse, empatii a láske. Zdrvujúca väčšina ľudí podľa neho reagovala súcitne, podporne a s obrovskou solidaritou.
Pre spracovanie mu pomohla psychoterapia, stíšenie a hľadanie vnútorného pokoja. Dôležité bolo nenechať sa pohltiť tieňom a zlobou.
Želania pre kvír ľudí
Na legislatívnej úrovni by si Samotný prial manželstvá pre všetkých a dostupnú a dôstojnú tranzíciu pre transrodových ľudí. Predovšetkým by však chcel, aby kvír ľudia boli prirodzenou a plnohodnotnou súčasťou spoločnosti – aby ich životy neboli vnímané ako tragédia, terč posmechu ani ako senzácia.
Zdôraznil, že nejde o export cudzích vzorov, ale o súdržnosť slovenských rodín a o to, či dokážeme doma vytvoriť bezpečné prostredie, kde sa každý cíti prijatý.
