Vymenili podnájom v Bratislave za exotický ostrov: Nemocnice sú ako päťhviezdičkové hotely
Keď syn vážne ochorel, pochopila som rozdiely. Radšej budem v nemocnici v Thajsku ako u nás, hovorí Silvia, ktorá sa s manželom a synom presťahovala na dovolenkový ostrov.
Dnes už takmer dva roky žijú na druhom najväčšom thajskom ostrove Koh Samui. Do Thajska sa s manželom Lukášom vybrali najprv na dovolenku, no pomalý životný štýl a viac času na rodinu ich presvedčili, aby sa presťahovali natrvalo. V Bratislave odovzdali kľúče z prenajatého bytu, časť vecí uskladnili u rodičov a odišli tisíce kilometrov ďaleko.
Ich syn Sebastián začal chodiť do prvej triedy medzinárodnej školy, kde sa okrem angličtiny učí aj po thajsky a čínsky. Ako Silvia opisuje, prvý mesiac školskej dochádzky zvládli dobre, hoci s thajskými úlohami mu rodičia nepomôžu.
Nový život nebol bez komplikácií. Sebastián si raz rozbil hlavu tak, že mal dieru v čele. V nemocnici na ostrove najprv museli vykomunikovať krytie so zdravotnou poisťovňou. „Thajskí lekári sa v podstate pacienta nedotknú a nezačnú robiť žiadne väčšie úkony, kým nemajú od poisťovne oficiálne potvrdené krytie,“ priblížila Silvia. Keď poisťovňa schválila úhradu, lekárka vykonala vnútorné aj vonkajšie šitie, aby bola jazva čo najmenšia.
Podobnú skúsenosť mala Silvia aj so zubárom. „Mne napríklad trhali na Koh Samui osmičku a potom šili. V cene som mala vyberanie štichov, lieky, kontrolu a celé to vyšlo presne o polovicu menej ako v Bratislave,“ uviedla.
Rodina neskôr riešila aj vážnejšie ochorenie syna. Lekárka sa domnievala, že by mohlo ísť o šarlach alebo Kawasakiho chorobu. Keďže na ostrove nebol detský kardiológ, rozhodli sa pre okamžitý letecký presun do Bangkoku. V tamojšej nemocnici strávili desať dní, pričom obaja rodičia mohli byť s ním na izbe s manželskou posteľou a vlastnou kúpeľňou.
„Keď syn ochorel, povedala som si, že budeme radšej v nemocnici v Thajsku, ako keby som to mala riešiť v našom zdravotníctve,“ priznala Silvia.
Po synovom vyzdravení si začali v cudzine budovať skutočný život. Silvia začala sama šoférovať a s manželom získali thajské vodičské preukazy. Postupne si osvojili aj miestne tradície vrátane thajského Nového roka Songkran.
Silvia pred odchodom do Ázie plánovala otvoriť si na ostrove kozmetický salón, no thajská vláda zákonom chráni určité profesie výhradne pre svojich občanov. Aby mohla v salóne pracovať, musela by zamestnať minimálne štyroch thajských pracovníkov na plný úväzok, čo sa im finančne nevyplatilo. Dnes sa chce venovať realitám, keďže rodina má v Thajsku dva apartmány.
Víkendy na ostrove bývajú podobné tým v Bratislave. Z kuchyne sa šíri vôňa šošovicového prívarku alebo perkeltu a Silvia pripravuje halušky. Najväčšiu položku v rozpočte tvorí nákup európskych potravín. „V Bratislave by ma jeden veľký nákup stál toľko, čo tu mesačné stravovanie na ulici,“ povedala.
Stravovať sa na ulici je v Thajsku bežné. Silvia dnes dodržiava pravidlo, že jedáva tam, kde aj miestni. „Je to autentické, lokálne a poctivo pripravené. Najlepšie jedlá stoja okolo dvoch eur,“ dodala.
Napriek tomu, že sa v Thajsku cítia ako doma, na Slovensko sa pravidelne chcú vracať. „Toto je naša cesta, pre ktorú sme sa rozhodli a rozumiem, že nie je úplne pre každého. Uvidíme, či sa ešte vrátime niekedy natrvalo na Slovensko. Zatiaľ nám tento pokojný život vyhovuje,“ uzavrela Silvia.
