Únava z vojny? Ukrajinci ju „vypnúť“ nemôžu, tvrdí humanitárny pracovník Frič
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci,“ uviedol Frič.
Od masívnej vlny solidarity až po tichú apatiu
Od masívnej vlny solidarity na hraniciach až po prázdne zbierkové účty a tichú apatiu. Slovenská spoločnosť, vyčerpaná zdražovaním a nekončiacim konfliktom, hlási hlbokú únavu z vojny. Lenže kým my doma vypíname správy, v ostreľovanom Charkove či Chersone sa na realitu všedných dní nikto opýtať nechodí.
Na ukrajinskej hranici bol už v prvých hodinách ruskej agresie a na spálenú zem v Buči k deťom, ktoré sa v krytoch začali báť denného svetla, sa vracia dodnes. Neprispôsobil sa celospoločenskému nezáujmu a namiesto rečí naskakuje do auta a doručuje generátory, potraviny a lieky priamo do frontového pekla.
Od Iraku po Ukrajinu: Ako sa buduje odolnosť voči traume
Frič pôsobil hlavne v Iraku a v Sýrii. Prvýkrát tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Neskôr sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, už ako humanitárny pracovník spojený s pomocou ľuďom.
„Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ opísal.
Cestu k odolnosti prirovnal k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD). „Mnohí fotografovia či humanitárni pracovníci, ktorí začínajú chodiť do takýchto oblastí, trpia touto formou psychickej traumy,“ povedal.
Po návrate domov k malým deťom vnímal bežné povinnosti ako nakupovanie plienok či varenie ako bezvýznamné v porovnaní s tým, čo zažil. „Vznikali z toho aj konflikty,“ priznal.
Podobné je to podľa neho aj u vojakov, ktorí prídu z frontu na „opušťák“. „V zákopoch prežili roky a videli, ako im zabíjajú spolubojovníkov. Keď sa vrátia domov, často to nedokážu zvládnuť, lebo si zvykli na úplne iné prostredie,“ vysvetlil.
Ako to, čo ho vrátilo späť do bežného života, označil pocit povinnosti voči deťom a manželke. „Ukotvenie vo vzťahoch je však kľúčové,“ dodal.
„Únava z vojny na Slovensku? Ukrajinci si správy vypnúť nemôžu“
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Masová solidarita opadla a prieskumy ukazujú, že v spoločnosti zhasína záujem. Frič na to reagoval slovami, že nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. „Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci,“ zdôraznil.
Aj preto sa dnes jeho práca zmenila. Pomaly každá druhá cesta na Ukrajinu nesmeruje len s humanitárnou pomocou, ale berie so sebou aj novinárov. „Robíme príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby sme verejnosti priblížili realitu a ukázali, prečo majú Ukrajinci právo povedať, že sú unavení,“ povedal.
Ako príklad uviedol podzemnú školu v Charkove. Je to nová škola vybudovaná hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu. V Charkove je takýchto podzemných škôl už asi desať. V tejto konkrétnej sa učí tisíc detí v dvoch zmenách.
„Hoci sú v kryte v bezpečí, stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov. To je realita, v ktorej tie deti žijú,“ opísal.
V Kyjeve bývali u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite 24/7. Stretli aj majora americkej armády vo výslužbe, ktorý má päť detí, no prišiel pomáhať ukrajinskej logistike. „Keď som sa ho opýtal na motiváciu, na rovinu povedal: ‚I came here to kill Russians.‘ Hnala ho číra frustrácia z agresie,“ uviedol Frič.
Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou
Frič vysvetlil, prečo tam stále chodí, aj keď je spoločnosť frustrovaná. „Až 80 percent mojich aktivít robím tu na Slovensku – máme sociálny šatník, komunitné centrum, staviame centrum pre deti so psychickými problémami. No situáciu ľudí na Ukrajine vnímam ako najhoršiu zo všetkých, aké som zažil. Pomoc tam je najpotrebnejšia,“ povedal.
Ako príklad uviedol matku v Charkove so 6-mesačným dieťaťom. „Jej materská je v prepočte 50 eur mesačne. Plienky a potraviny tam pritom stoja rovnako alebo viac ako u nás. Tí ľudia museli opustiť domovy, mnohí prišli o manželov a na všetko sú sami,“ uzavrel.
