Požičiavame si a prejedáme to. Máme nulovú rezervu pre prípad krízy, varuje bývalý autor rozpočtov
Ekonóm Tatrabanky Juraj Valachy pripravoval tri štátne rozpočty ako hlavný ekonóm rezortu financií. Podľa neho deficit nie je zlý, pokiaľ sa peniaze požičiavajú na investície, ktoré ich vrátia. Vlády si však požičali na spotrebu, ich konsolidácie nepriniesli výsledky a vyčerpali tak akúkoľvek rezervu pre prípad krízy.
Pôvodný deficit bol plánovaný na 6,3 miliardy eur, no odrazu je to 7,4 miliardy. Vyzerá to, akoby si na poslednú chvíľu vytvorili priestor na rozdávanie vyše miliardy eur, ktorú nemáme a musíme si ju požičať. Označenie predvolebný alebo politický rozpočet znamená, že sa v tomto roku nekonsoliduje. Bolestivé opatrenia sa presúvajú do ďalších rokov a zároveň sa rozširujú nové výdavky trvalého charakteru.
Na jednej strane došlo k zavedeniu konsolidačných opatrení, ktoré firmám aj občanom zvýšili daňové zaťaženie, odvody, poplatky či daň z pridanej hodnoty. Na príjmovej strane to reálne prinieslo peniaze do rozpočtu. Na druhej strane však prišli nové výdavky, ktoré presadila samotná vláda. K tomu sa pridal rast úrokových sadzieb a úrokových nákladov, horší vývoj ekonomiky či energetická kríza. Na konci dňa sa všetko to, čo sa vyzbieralo navyše, v podstate aj minulo.
Mnohé dane, ktoré sa dajú jednoducho a s jasným výnosom zvýšiť, už ďalej zvyšovať nemôžeme. V stredoeurópskom regióne sme vo viacerých aspektoch na hrane konkurencieschopnosti. Príkladom je spotrebná daň z nafty. Nemôžeme si dovoliť určiť ľubovoľnú sadzbu, pretože veľká časť spotreby nafty tvorí tranzitná doprava a naši dopravcovia by boli voči zahraničným nekonkurencieschopní.
Pri dlhu 64 % HDP platí, že ak budeme mať počas desiatich rokov päťpercentné deficity, náš dlh veľmi rýchlo vybehne na úroveň 100 % HDP. Väčšie krajiny majú oveľa väčší ekonomický vankúš. Výnosy z francúzskych dlhopisov sú dnes vyššie ako slovenské, čo znamená, že finančné trhy vnímajú francúzske verejné financie ako rizikovejšie než slovenské.
Kľúčové je, na čo sa požičané peniaze použijú. Ak idú do investícií – do ciest, infraštruktúry, škôl, nemocníc či energetiky – zadlžovanie je v poriadku, lebo sa v budúcnosti vráti. Ak si však robíme dlhy len na to, aby sme ich prejedli a rozdali na mzdách či sociálnych dávkach, je to problém. Väčšinu deficitu naozaj prejeme.
Obsluha štátneho dlhu stojí približne 2,5 miliardy eur ročne, čo predstavuje celé jedno kolo konsolidácie. V ďalšom roku očakávame medziročný nárast o 400 miliónov eur len na úrokoch. Nárast o 400 miliónov eur predstavuje takmer jeden percentuálny bod sadzby DPH alebo celú transakčnú daň.
Akákoľvek vláda príde, nebude si môcť dovoliť luxus mať päť- až šesťpercentný deficit. Príde nová konsolidácia a deficit budeme musieť dostať výrazne pod 3 %, povedzme na 2,5 %, aby sa rast dlhu zastavil. Vyčerpali sme si takzvaný fiškálny priestor na prípadné ďalšie krízy.
Znižovať dane ako prvý krok bez riešenia výdavkov v prvom roku by bolo hazard. Viem si predstaviť, že nová vláda najprv adresnejšie nastaví sociálne transfery, následne by zrušila zbytočnú agendu a až po stabilizácii výdavkov by mohla uvažovať o úpravách DPH či daní z príjmov.
Zákon o rozpočtovej zodpovednosti pri dlhu nad 52 % síce vyžaduje vyrovnaný rozpočet, no bol písaný v roku 2014 za úplne iných podmienok. Predložiť dnes vyrovnaný rozpočet by bolo nereálne. Vláda sa však asi pripravuje na rozpočtové provizórium, pretože zákon o ňom by nemenila len tak.
