Výpoveď dva roky pred dôchodkom? Som v pasci, o otca sa nemá kto postarať
Šesťdesiatročná Stanislava by mala ísť o dva roky do dôchodku. Dnes však rieši, že možno bude musieť v práci skončiť skôr, než plánovala. Dôvodom je jej 84-ročný otec, ktorý už nedokáže bývať sám.
Otec prestal sadiť zeleninu v záhrade, nechcel chovať zvieratá, strácal záujem o dom. Jeho päť detí s ním začalo hovoriť o presťahovaní do domova pre seniorov. Situácia nabrala na obrátkach, keď ho dvakrát našli odpadnutého na dvore.
„Vtedy sa niečo zlomilo, prudko sa mu zhoršil zdravotný stav a začal si uvedomovať, že nemôže zostať sám. Začali sme mu vybavovať domov dôchodcov,“ opisuje Stanislava. Miesto v domove sa snažia získať od januára, dodnes ho nemajú. Medzičasom sa jej otcovi zhoršila starecká demencia a jeho ošetrujúca lekárka vyhodnotila, že musí byť pod nepretržitým dohľadom.
„Sme v bezvýchodiskovej situácii. Kontaktovali sme všetky dostupné možnosti a nepochodili sme. Dokonca ani sociálna pracovníčka z nemocnice nenašla žiadne zariadenie,“ hovorí Stanislava. Zamietavé stanovisko dostali aj od súkromného zariadenia.
Stanislava pracuje v Bratislave na ekonomickom oddelení súkromnej firmy a žije sama. Za otcom by sa zrejme musela presťahovať k českým hraniciam, odísť z práce a kompletne zmeniť svoj život. Nie je jediná v podobnej situácii. Na miesto v zariadení sociálnych služieb na Slovensku aktuálne čaká takmer 15-tisíc ľudí.
Parlament minulý týždeň schválil zákon, ktorý by mal podľa rezortu práce pomôcť vyriešiť túto situáciu. Limit na počet klientov v zariadení sociálnych služieb stúpol zo 40 na sto ľudí. Kritici hovoria, že pobytové zariadenia sa týmto opatrením menia na neosobné prevádzky.
Na Slovensku je aktuálne viac ako 600 zariadení sociálnych služieb pre seniorov s celkovou kapacitou viac ako 21-tisíc miest. Podľa prognóz by ľudia starší ako 64 rokov mali v roku 2040 tvoriť takmer štvrtinu obyvateľstva.
„Nikdy som sa takto o dospelého človeka nestarala. Je to práca na 24 hodín, sedem dní v týždni. Neviem, ako to zvládnem – psychicky ani fyzicky,“ vysvetľuje Stanislava. Má za sebou dve operácie kolena a práve jej majú operovať ruku. Má štyroch mladších súrodencov, no tí majú tiež zdravotné ťažkosti alebo svoje životy, prácu a do dôchodku ešte ďalej ako ona.
Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská upozorňuje, že život seniorov nemôžeme budovať na predpoklade, že chýbajúce verejné služby nahradia rodinní príslušníci. Pri starostlivosti o seniorov je potrebné lepšie prepojenie sociálnej, zdravotnej a ošetrovateľskej podpory.
„Zvýšenie maximálnej kapacity zo 40 na sto prijímateľov sociálnej služby v jednej budove považujem za krok, ktorý môže na dlhé roky upevniť veľkokapacitný model poskytovania sociálnej služby a oslabiť smerovanie ku komunitným formám sociálnych služieb,“ vysvetľuje Stavrovská.
Lýdia Brichtová z platformy Sociofórum hovorí, že výskumy aj praktické skúsenosti zo zahraničia dlhodobo ukazujú, že menšie zariadenia majú lepšie výsledky v kvalite starostlivosti aj v spokojnosti ľudí. „Na riziko veľkých inštitúcií upozorňuje množstvo dokumentov OSN aj Európskej únie,“ vysvetľuje.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny si za zmenou stojí. Zdôrazňuje, že žiadna členská krajina Únie nemá obmedzenie maximálnych kapacít zariadení sociálnych služieb tak nízko, ako to bolo doteraz u nás.
Anna Ghannamová, predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb, pripomína, že kvalita nesúvisí s kapacitou. „Kolegovia z Nemecka majú už vyše 30 rokov zrátané, že ak sa chcete dostať na nulu a netvoriť deficity, mali by ste mať prevádzku minimálne v počte 80 klientov,“ vysvetľuje.
Zmena sa týka zariadení pre seniorov a špecializovaných zariadení pre ľudí s Parkinsonovou chorobou, Alzheimerovou chorobou a demenciou. Podmienkou je, že v domovoch budú musieť byť skupinky s najviac 20 klientmi.
Brichtová upozorňuje, že zmeny priniesli aj vyčlenenie určitých skupín občanov na základe zdravotného postihnutia. „Pri iných diagnózach zostáva limit štyridsať. Ak je taký model naozaj dobrý a komunitný, má platiť pre všetkých. Takto štát hovorí, že pri niektorých ľuďoch na kvalite ich života záleží menej ako pri iných. To je diskriminácia,“ dodáva.
Stavrovská pripomína, že bez stabilného financovania a dostatku kvalifikovaných pracovníkov nebude fungovať žiadny model. „Cieľom sociálnych služieb má byť aj to, aby každý človek dostal potrebnú pomoc včas a mohol zostať v prostredí, ktoré si sám zvolí, s podporou, ktorá rešpektuje jeho potreby a dôstojnosť,“ uvádza.
