Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér Forró
„Politici sa ani neodvážia brániť našu krajinu a jednoducho nás odovzdajú nepriateľom,“ opisuje vojnový reportér Tomáš Forró šokujúce odpovede silových zložiek na otázku, čo je najväčšou slabinou Slovenska. V prvej epizóde podcastu V tieni vojny hovorí o zanedbanej civilnej ochrane, nebezpečnom systémovom nihilizme a o tom, prečo musel úlohu štátu suplovať vlastnou Príručkou prežitia.
V rozhovore sa venuje piatim kľúčovým témam: prečo hovoriť o živote v tieni vojny nie je básnický obraz, ale realita celého východného krídla NATO; aký zmysel má nová Príručka prežitia a prečo v oblasti civilnej ochrany supluje zanedbanú úlohu štátu; v čom spočíva psychológia krízy a akú úlohu zohráva budovanie komunitnej odolnosti; čo je najväčšou slabinou Slovenska v prípade konfliktu a prečo sa ozbrojené zložky obávajú zlyhania politikov; a prečo je podkopávanie dôvery v štátne inštitúcie cieľom nepriateľských informačných operácií.
Podcast V tieni vojny vychádza z toho, že mier už nie je samozrejmosť, ale hodnota, ktorú musíme aktívne chrániť. Vojna u našich susedov mení všetko – od globálnej politiky až po našu bezpečnosť. Najväčším nebezpečenstvom pre nás však zostáva vlastná ľahostajnosť a nevedomosť. Namiesto paniky ponúka triezvy pohľad, praktickú pripravenosť a odpovede na to, ako si aj v tieni vojny zachovať slobodu a odolnosť.
Forró prešiel front z oboch strán. „To, čo sa deje priamo na fronte, už nepovažujem za tieň vojny – to je vojna v priamom prenose. Dnes môžeš byť päťdesiat či šesťdesiat kilometrov od línie kontaktu a dron ťa zasiahne na pokojnej civilnej ceste alebo pri čerpaní paliva na benzínke. Tieň je to, čo siaha ďalej od frontu,“ opisuje.
Na otázku o najsilnejšom zmyslovom vneme z vojny odpovedá: „Prach. Pach prachu. Keď tam prídem, okamžite mám ním pokryté celé auto, veci aj seba. Ide o donbaský stepný prach. Umyť sa dá, ale musíš sa umývať niekoľko dní po návrate domov.“
O svojich knihách hovorí, že písanie je aj formou očisty. „Paradoxne to na mňa najsilnejšie vplýva nie vtedy, keď som na Ukrajine, ale keď píšem. Moja posledná kniha mala šesťsto strán. Po dopísaní to bolo nesmierne katarzné. Vylial som do nej všetko bremeno, ktoré som v sebe nosil tri roky od začiatku invázie.“
Podľa Forróa sa musíme pripravovať na akékoľvek krízy. „Vojna je matkou všetkých kríz, pretože sa v nej spája väčšina samostatných hrozieb. Ak vieme zvládnuť vojnu, zvládneme aj iné druhy kríz. Zoberme si viacdňový výpadok prúdu. Keď prestane fungovať elektrina, prestanú fungovať mobilné siete, čerpadlá vody, teplo či zásobovanie.“
„Musíme si uvedomiť, že sa to týka aj nás. Svet, aký sme poznali – stabilný, predvídateľný a mierový –, sa mení na nestabilný a ohrozujúci. Jediné, čo môžeme robiť, je nezatvárať pred tým oči, ale pripravovať sa a adaptovať,“ dodáva.
Na otázku, či nie je riešením utiecť, odpovedá: „Ak môžeš utiecť, uteč. Otázka však znie, kam a ako dlho dokážeš utekať. Najlepší spôsob, ako zvládnuť krízu, je spolupráca.“
Zdôrazňuje komunitnú odolnosť: „Poznať susedov v paneláku či na ulici, vedieť, kto čo má a ako si navzájom pomôcť – to zachraňuje celé komunity. Vidím to na Ukrajine vo frontových mestách. Práve schopnosť udržať si normálny život aj počas bombardovania je spôsob, ako nad krízou vyhrať.“
Ukrajina je podľa neho laboratóriom prežitia. „Musíme sa od nich učiť – nielen z toho, čo sa im darí, ale aj z ich chýb, za ktoré oni platia krvou. Príručka mala pôvodne vyjsť už na jar, ale uvedomil som si, že skúsenosti z Ukrajiny nemôžeme len tak doslovne preložiť. Preto som druhú polovicu času pracoval so slovenskými odborníkmi a bezpečnostnou komunitou, aby sme poznatky prispôsobili našim podmienkam.“
