Ficova vláda narazila na neriešiteľný problém a je jej to jedno
Štvrtý rozpočet štvrtej Ficovej vlády je vraj rozpočtom dobrých správ. Dobrou správou pre Roberta Fica a Ladislava Kamenického je najmä to, že sa ho podarilo schváliť. Ešte pred pár dňami pritom predseda SNS Andrej Danko tvrdil, že predseda vlády nevie zostrojiť štátny rozpočet a že neverí, že minister financií po niektorých investíciách ministrov vôbec rozpočet zostaví. Medzitým sa koaličná kríza skončila a v piatok Danko po rokovaní koaličnej rady ohlásil dohodu na rozpočte po boku ministra financií.
Fico sa v pondelok chváli, že neprídu žiadne nové dane, žiadne vyššie dane, žiadne nové odvody ani vyššie odvody. Po troch rokoch konsolidácie však vláda schválila rozpočet s druhým najvyšším schodkom v tomto volebnom období a čistý dlh od roku 2023 vzrastie o 30 miliárd eur. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť pripomenula, že bude rásť dvojnásobným tempom voči krízovému obdobiu v rokoch 2020 – 2023 a že jeho nárast je porovnateľný len s obdobím globálnej finančnej krízy. Deficit v roku 2027 sa tak vracia na úroveň, na ktorej sa nachádzal na začiatku volebného obdobia na jeseň 2023.
Kamenický obhajuje rozpočet tým, že ak by sa nekonsolidovalo, bolo by to horšie, a tvrdí, že je čas, aby si slovenské rodiny vydýchli. Udržanie sociálneho štandardu spomínal štyrikrát, dlhodobú udržateľnosť verejných financií ani raz.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť môže upozorňovať, že návrh rozpočtu nie je v súlade s článkom 55a Ústavy, ktorý chráni dlhodobú udržateľnosť hospodárenia, no neexistuje nič, čo by vládu a parlament donútilo dodržiavať ho. Rozpočtová rada je len monitorovací a hodnotiaci orgán a vláda ju nemusí počúvať. Ústavný súd vo svojom minuloročnom náleze skonštatoval, že z ústavy ani z ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nemožno vyvodiť rozhodovaciu či spolurozhodovaciu právomoc Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v procese prípravy a schvaľovania zákona o štátnom rozpočte.
Ústavný súd tiež zdôraznil, že prvoradú zodpovednosť za štátny rozpočet nesie vláda, ktorá je zodpovedná Národnej rade, a Národná rada nesie politickú zodpovednosť pred občanmi. Potenciálna hrozba vzniku neudržateľnej úrovne dlhu podľa súdu neoprávňuje Ústavný súd na taký významný zásah do zákonodarnej a výkonnej moci, akým je vyslovenie nesúladu celého štátneho rozpočtu s ústavou.
Ani porušenie výdavkových limitov nie je také závažné, aby kvôli nemu bolo treba škrtnúť celý rozpočet, keďže limit verejných výdavkov je upravený len v obyčajnom zákone. Povýšenie konkrétnej výšky limitu na ústavný nástroj nie je v právomoci ústavného súdu, ale ústavodarcu.
Sankcie podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nikoho nevystrašia, žiadnu vládu nepotrestajú, ani ju k ničomu nedonútia. Na povinnosť predložiť opatrenia na zníženie dlhu vláda dlhodobo kašle. Zmrazenie platov ministrov obišla zvýšením paušálnych náhrad a tiež to nemalo následky. Povinnosť požiadať parlament o vyslovenie dôvery vláda mesiace odkladala a hoci napokon poslúchla príkaz Ústavného súdu, Robert Fico sa o tejto povinnosti vyjadroval opovržlivo, keď povedal, že pri 79 poslancoch je to nič a prejde to okolo neho ako vínna muška.
Aj keby Ústavný súd povedal, že rozpočet dobrých správ treba z Národnej rady stiahnuť a predložiť vyrovnaný, opozícia vie, že vláda si povinnosť splní len na papieri. Fico už avizoval, že ak mu to súd prikáže, vyrovnaný rozpočet predloží, no v parlamente ho upraví. Splnená bude iba litera, ale určite nie duch, účel a zmysel zákona.
Ústavný právnik Radoslav Procházka povedal, že nie je dobré, ak máme pravidlo, o ktorom dopredu vieme, že ho nebudeme ani ochotní, ani schopní plniť. Podobne Ľudovít Ódor, jeden z tvorcov ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ako premiér vyrovnaný rozpočet predložil, lebo musel, no zároveň vyhlasoval, že jeho schválenie by bolo likvidačné.
Ústavný právnik Marián Giba hovorí, že ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti patrí medzi kvalitnejšie ústavné zákony. Slabé sankcie a ich ešte horšia vymožiteľnosť nie sú ani tak chybou jeho tvorcov, ale skôr výdobytkom demokracie. V parlamentnej demokracii sa celkom dobre nedá poslancom prikázať, aby povinne zdvihli ruky za vyrovnaný rozpočet, pretože to by sa blížilo imperatívnemu mandátu a oslabovalo by to postavenie Národnej rady. Ústavný zákon podľa Gibu nemohol mať ambíciu zbúrať základný princíp, že moc sa odvodzuje od volieb a od občanov.
Slovensko tak pri rozpočte nezlyháva ako ekonomika, ale najmä ako demokracia. Parlament síce čerpá výhody najvyššieho ústavného orgánu, keď sa nechce nechať zviazať ústavným zákonom, ale svoju základnú povinnosť kontrolovať vládu a vyvodiť voči nej dôsledky si neplní.
Neriešiteľný problém nielen tohto, ale aj ďalších rozpočtov všetkých budúcich vlád je celkom prostý: bez ohľadu na to, aké výdavkové limity a sankčné pásma si do zákona napíšeme, dlhodobá udržateľnosť verejných financií bude vždy závisieť od rozpočtovej i ľudskej zodpovednosti 150 poslancov.
