Nepripravovať sa na najhoršie je naozajstná vlastizrada
Premiér rád spomína na pozitívne stránky starého režimu. Jednu vec však zabúda pridať. Brannú výchovu. Ozbrojené sily sú základom, ale v obrane vlasti nemôžu zostať osamelé. Robert Fico ako falošný mierotvorca rozpráva o riziku budúcej vojny úplne neužitočným spôsobom, a tak spôsobuje nezvratné škody v pripravenosti na krízy. Vždy totiž platilo a bude platiť: dúfaj v najlepšie, pripravuj sa na najhoršie.
Premiér rád spomína na pozitívne stránky starého režimu. Páčia sa mu priehrady vybudované zväzákmi, lacné byty, sociálne istoty aj odborárske rekreácie. Jednu vec do tohto zoznamu zabúda pridať. Brannú výchovu. Pritom práve tá by dnes stála za obnovu, samozrejme, zmodernizovaná a upravená aktuálnymi okolnosťami. Naťahovať zatuchnuté plynové masky z obavy pred západnými imperialistami nemá zmysel…
V istom zmysle je jedno, či zbesnené Rusko zaútočí v plnom rozsahu na Západ, alebo niektorú z krajín NATO. Ak nám nebudú nad hlavami lietať drony a rakety (dúfajme, že nie), stále je tu široká škála budúcich kríz. O hybridných útokoch nikto rozumný nepochybuje. A určite sa dočkáme kríz iného druhu, napríklad klimatických či sociálnych. Potom bude mierumilovnosť Slovákov na smiech. Nakoniec sa môžeme stať obeťami vlastných ilúzií, ponechaní napospas nebezpečenstvám, zbabelým lídrom a chaosu. Nie, hystéria nie je nutná. Stačí realistická, praktická a komplexná príprava spoločenskej odolnosti. Obsahuje návyk obyvateľov čítať aj viac ako iba nadpisy internetových textov, schopnosť poskytnúť prvú pomoc, znalosť núdzových signálov aj aktívne zálohy ľudí, ktorí budú pripravení do obrany vlasti ponúknuť svoje zručnosti. Užitoční môžu byť všetci a každý po svojom: zdravotníci, skauti, marketéri, skúsení vodiči a v krajnom prípade aj súci strelci.
Agnieszka Lichnerowicz reportérsky pokrývala vojnu na Ukrajine už od roku 2014. Teraz pripravila zbierku rozhovorov pod názvom Bude vojna? O pripravenosti na budúce krízy hovorila na prelome rokov 2024/2025 s filozofmi, medikom z frontu, záchranárom, sociológom, generálom, riaditeľom helsinského múzea odporu a ďalšími špecialistami na tie najrozličnejšie formy spoločenskej odolnosti. Poliaci majú vo veciach jasno. Nezabúdajú, a vedia, čo môžu čakať od Ruska. Mnohí z respondentov priznávajú, že majú doma pohotovostný balíček trvanlivých potravín a vyhliadnuté miesto, kde by sa mohli ukryť. Nešibe im z toho, čo príde. Jednoducho vedia, že pripravenosť nemôže byť škodlivá.
Hoci by Poliaci (alebo ktokoľvek iný) vytiahli tisícky najmodernejších dronov, tankov i stíhačiek, odolnosť proti nepriateľovi má aj iné nároky. Musí byť komplexná. Ak v celku obrany zlyhá jeden dielik, krajina bude vydaná napospas osudu a nepriateľovi.
Ozbrojené sily sú základom, ale v obrane vlasti nemôžu zostať osamelé. O tom sa už tisíckrát presvedčili a stále presviedčajú Ukrajinci. Základom je dôvera ľudí v štátne inštitúcie, najmä tie, v ktorých ľudia nosia uniformy a zbrane.
Teraz prišiel čas adaptovať sa. Pochopenie toho, odkiaľ hrozby prichádzajú a ako im čeliť, znižuje úroveň úzkosti. V kríze (a nemusí ísť iba o vojnu) musia ľudia spolupracovať bez ohľadu na svoje svetonázory. Vojna nemusí byť definitívnou apokalypsou. Ak na ňu zareaguje zrelá a spolupracujúca spoločnosť, paradoxne sa stáva príležitosťou na rozvoj a tvorivosť. Základom je prvý deň nezahynúť kvôli zbabelstvu, kolaborácii alebo neschopnosti.
