Moralizovať a obviňovať nestačí. To najdôležitejšie Peter Pellegrini zasa úmyselne zamlčal
Prezident nepredniesol správu o stave republiky, ale správu o stave svojho charakteru a politickej odvahy. Oboje dosahuje tradične nízku úroveň. Peter Pellegrini má v čiastkových hodnoteniach pravdu. Spoločnosť je rozdelená. Parlament sa fláka. Konsolidácia je nedôsledná a ľudia jej neveria. Patríme do EÚ a NATO. A potrebujeme dobro. A nádej. A lásku. A vízie. Potom bude Slovensko zasnúbenou krajinou šťastných ľudí.
Len si nepopáliť krídla
Problémom je, že sa hlave štátu (opäť a po tisícikrát) nechcelo zísť nižšie – do suterénu, kde sa skrývajú príčiny konfliktov a neutešenej situácie. Zostal vznášajúc sa hore, aby nebodaj neriskoval a nepopálil si svoje štátnické krídla. Konflikty sa na Slovensko nedovalili len tak náhodne alebo s počasím. Medzi koalíciou a opozíciou je jeden zásadný problém – prví vládnu, druhí sa snažia tých prvých kontrolovať. Tie najväčšie nešťastia štátu idú na vrub vládnej koalície, ktorej aj prezident v jednej fáze svojho politického príbehu udelil požehnanie.
Problémom teda nie je to, čo prezident povedal. Najdôležitejšie veci úmyselne nepovedal. Charakter súčasnej vládnej moci je totiž už daný od prvopočiatkov jej existencie: s pomocou neobmedzeného (a predraženého) populizmu si udržať moc a s jej využitím sa zbaviť rizika možných postihov za skorumpovanú minulosť.
Podstata problému nie je v nedôslednosti ministra financií Ladislava Kamenického, lenivosti parlamentu alebo opozičnej sabotáži. Súčasný vládny zlepenec (áno, tento prívlastok, ktorý kedysi vymyslel jej šéf, sa teraz výnimočne hodí) je politickou tragédiou, pretože odmieta základné čnosti dobrej politiky. Odmieta zodpovednosť, kontrolu moci a odvahu hovoriť pravdu o Rusku, o stave verejných financií a praktických víziách pre normálne fungovanie prívetivého štátu.
Márne čakanie na Pellegriniho prerod
Nič z toho nemôže nahradiť intelektuálsky materiál nakúpený v SAV. Na objednávanie vedeckých publikácií vládu naozaj nikto nepotrebuje. Nikoho rozumného neteší vysmievať sa z výziev na zmierenie. Bolí to až kdesi hlboko pri srdci, žiadneho vlastenca podobná občianska vojna neteší. Ešte väčším zlyhaním je však faloš a neochota odkryť príčiny rozdelenia. Nestačí moralizovať. Je nevyhnutné pomenovať tých, ktorí sa neštítia šíriť výmysly, osočovanie oponentov či pohŕdanie obeťami invázie.
Ak premiér obviní časť politikov, občanov a novinárov z toho, že sú protištátni a protislovenskí, nikto normálny nemôže volať po zmierení bez toho, aby sa proti nemu postavil. V prípade, že má pravdu, zmierenie s protislovenskými živlami nemá zmysel. Ak pravdu nemá (čo je zrejmé), zmierenie je programom až na časy, keď sa definitívne z verejného priestoru spakuje. Až takto prosté to je! Alibistický prezident vhodný akurát na šaštínske pokľakávanie nie je novinkou. Je márne čakať na jeho prerod. Všetci aktéri zmeny sa musia zaobísť bez neho.
