Prípad Hartmut Tautz: Slovensko sa po 40 rokoch vzďaľuje spravodlivosti
O siedmej hodine ráno, 9. augusta 1986, tragicky skončil život osemnásťročného Hartmuta Tautza, ktorý sa snažil prejsť cez železnú oponu v Bratislave – Petržalke. Dnes, po štyroch dekádach sa Slovensko stále nedokáže zmieriť s realitou zločinov komunistického režimu, ktoré len ťažko môžeme označiť za minulosť. Udalosti tohto osudného dňa predstavujú závažné zlyhanie štátu, ktorý sa namiesto ochrany svojich občanov a utečencov radšej sústredil na udržiavanie patriarchálnych a násilníckych praktík voči tým, ktorí hľadali slobodu.
Násilie a zrazenie utečencov
Situácia sa vyostrila hneď v noci z 8. na 9. augusta. Hartmut sa, bohužiaľ, stal obeťou brutal prestrihania drôtov, prostredníctvom ktorého sa rozbehol krvavý mechanizmus likvidácie utečencov. Hoci bola táto operácia krvavá a nelegitímna, v úradných záznamoch sa snažili skryť skutočnosť, že skupina psov vycvičených na agresivitu sa na neho vrhla a zranila ho smrteľne len pár metrov od rakúskeho územia.
Vojaci Pohraničnej stráže, ktorí na mieste zasiahli, sa k Hartmutovi správali bezohľadne. I keď mal ťažké zranenia, namiesto prvotnej pomoci ho nechali umierať a následne odôvodnili svoje konanie v interných dokumentoch, kde sa snažili prekrútiť realitu a zbaviť tak seba a svojich nadriadených zodpovednosti. Rovnako ako v prípade vyšetrovania, prokurátori a ich nadriadení sa zmenili na obhajcov bezprávia a utajili tieto hanebné činy.
Prehliadanie zločinov komunistického režimu
Na Slovensku sa za štyridsať rokov po Novembri 1989 nedokázalo prerušiť právne spojenie s komunistickou minulosťou. Napríklad v Českej republike existuje Úřad pro dokumentaci a vyšetřování zločinů komunismu, ktorý sa snaží o spravodlivé vysporiadanie s týmito zločinmi. Naproti tomu na Slovensku nielenže nebolo vznesené žiadne obvinenie voči páchateľom, ktorí pripravili smrť mnohých utečencov, ale ani voči tým, ktorí celý systém udržiavali a riadili.
Ústav pamäti národa v roku 2008 predložil na Generálnu prokuratúru podnet poukazujúci na zabíjanie na železnej opone a kvalifikoval jeho existenciu ako zločin proti ľudskosti. Aj keď sa vo verejnej diskusii objavili slová o vyšetrení, skutočnosť zostáva taká, že vyšetrovanie zločinov komunizmu je v našej krajine len fiktívne.
Naivita slovenských orgánov
Postoj slovenských orgánov v súvislosti so zaobchádzaním s týmito zločinmi pôsobí ako kombinácia naivity a ignorancie. Vtedajší námestník generálneho prokurátora v roku 2015 veľmi presne povedal, že zločin proti ľudskosti nemôže byť súčasťou správy verejných záležitostí. Takýto postoj nielenže potvrdil neochotu preukázať zodpovednosť, ale aj úmyselnú ignoráciu historických faktov.
V posledných rokoch v Slovesku mnohí veteráni z obdobia komunizmu dostali výsluhové dôchodky a mnohí z tých, ktorí boli zodpovední za predchádzajúce bezprávie, nikdy nemali konfrontáciu so svojim konaním. To všetko v kontexte opätovného zvyšovania vplyvu minulosti na súčasný právny a justičný systém.
Budúcnosť spravodlivosti
Limitovaný prístup k spravodlivosti a rehabilitácii historických krívd v Slovenskej republike svedčí o zaostávaní našich inštitúcií. Zatiaľčo naši susedia konajú a omladzujú svoje inštitúcie a svoj pohľad na históriu, na Slovensku sa na naklonenom povrchu opäť ukazuje náš pokrivený prístup k pravde. Situácia okolo Hartmuta Tautza tak ostáva len jedným z mnohých červených bodov na mape histórie, ktoré pripomínajú, aké dôležité je neustále presadzovať spravodlivosť a pravdu, aby sme sa mohli vyhnúť opakovaniu tých istých chýb.
