Odvážna evakuácia a nový začiatok
Natalija Ševčenková sa objavila v Mochovciach uprostred konfliktu, ktorý zasiahne ukrajinské mesto Lyman. S jej rodinou sa ocitli pod neúprosným tlakom dronov a neustálych explózií. Po dvoch mesiacoch ukrytia v pivnici, kde sa snažili udržať nažive bez elektriny, sa rozhodli pre ťažkú evakuáciu. „Najprv sme čakali na auto, ktoré nás malo vyzdvihnúť. Odvtedy ale nikto neprišiel,” hovorila s napätím, pričom spomínala na svoje dni strávené v nebezpečnej situácii.
Keď v septembri začali ruské útoky s intenzitou, ktorá sa zintenzívňovala, Natalija a jej syn Serhij sa rozhodli opustiť domov, aby sa vyhli ďalšiemu nebezpečenstvu. Kým oni utekali, ostatní obyvatelia zostali na mieste, čo ju zásadne zasiahlo. „V Lymane sa to nedalo vydržať. Lietalo tam viac dronov ako vtákov,” opisuje ich traumatizujúcu realitu.
Nový domov, staré spomienky
Po príchode do Charkova v bytovke, kde na oknách namiesto okien trónila iba fólia, Natalija začala znova od nuly. „Bývame tu dva mesiace, učíme sa žiť inak. Minulý týždeň sme si kúpili posteľ a pár riadov na varenie,” dodáva so slabým úsmevom, zatiaľ čo sa snaží uvariť chutné jedlo. „Smažené hranolčeky sú najlepšie čerstvé,” hovorí s nádejou, že aj prostredníctvom varenia si môže aspoň trocha privolať domov.
Emócie a nostalgia
Natalija sa potom obzrie za chvíľami strávenými s priateľmi v Lymane. „Pohostinnosť ma nikdy neopustí. Vždy som mala pripravené jedlo a stôl plný dobrot,” spomína a hneď sa jej v očiach zalesknú slzy pri vzpomienke na zničený domov. „Začiatkom roka sme chceli osláviť narodeniny, ale vojna všetky naše plány zrušila. Každý deň len prichádzali správy o nových útokoch a strach zo straty nás obklopoval ako neviditeľná clona.”
Skutočná hrdinka midst chaosu
Natalija je však aj v tých najťažších chvíľach silná. Na Skaniu si pamätá aj ťažké dni, ako je napríklad deň, kedy sa prihlásila k záchrannému tímu, aby pomohla evakuovať starších obyvateľov. „Hodiny sme behali, snažili sa pomôcť všetkým. Aj keď som sama potrebovala pomoc, bola som tam pre iných,” hovorí s hrdosťou. Dnes, s reminiscenciou na minulosť, považuje zjazdené cesty rozpadnutého Lymanu za varovný prst pre budúce generácie.
Tma, ale aj svetlo nádeje
Cez skromný byt bez okien preniká slabé svetlo a nový deň, ktorý pred Natalijou a jej synom prichádza. „Dnes už máme elektrinu,” spomínajú so smiechom a povzbudzujú jeden druhého. „Každý deň sa snažíme urobiť zo seba silnejšie osoby.” Uprostred náročnej situácie sa snažia znovu dýchať a žiť, hoci im vojna zobrala tak veľmi.